Sú naše údaje v USA v bezpečí?

Potom ako Edward Snowden odhalil masové sledovanie elektronickej komunikácie v USA, sa toho na ochranu práva občanov EÚ na súkromie urobilo len veľmi málo. Taký je verdikt poslancov Európskeho parlamentu potom, ako Európsky súdny dvor v októbri 2015 zrušil dohodu Safe Harbour medzi EÚ a USA týkajúcu sa transatlantického toku informácií. 

V marci výbor pre občianske slobody spoločne s viacerými odborníkmi rokoval o novej dohode o transfere informácií cez Atlantik.

Viacerí poslanci veria, že nová dohoda Privacy Shield je lepšia ako jej predchodkyňa. Podľa nemeckého ľudovca Axela Vossa „Privacy Shield nie je Safe Harbour, pretože jednotlivcom z EÚ garantuje efektívnu ochranu ich práva na súkromie.“ Dodal pritom, že nová dohoda určite prejde testom Európskeho súdneho dvora, keďže americkej vláde stanovuje jasné limity pre prístup k týmto údajom.

„Vidím tu nejaké zlepšenia oproti Safe Harbour,“ vyjadrila sa nemecká sociálna demokratka Birgit Sippel. Obáva sa však možnosti hromadného zberu údajov.

Nie všetci sú však presvedčení o prínose a kvalite novej dohody. Sophie in ´t Veld (ALDE, NL) sa napríklad nepozdávajú nové záruky proti masovému dozoru.

Transatlantické toky údajov

Údaje, ktoré „generujete“ pri surfovaní po internete, predstavujú pre Facebook, Google a podobné firmy obrovský kapitál. Vaše lajky, navštívené stránky alebo to, čo zadávate pri vyhľadávaní, sa dá speňažiť. Tieto údaje sú zhromažďované v EÚ a neskôr predávané zadávateľom reklamy v USA ako hodnotné informácie o spotrebiteľskom správaní.

Medzinárodné firmy tak môžu transferovať údaje zo serverov v EÚ do USA v rámci svojej bežnej podnikateľskej činnosti. Menšie firmy, ako napríklad reklamné alebo komunikačné agentúry či webhostingové firmy, môžu využívať služby amerických poskytovateľov služieb, a posielať tak pravidelne údaje z EÚ do USA.

Prečo tu potrebujeme dohodu?

EÚ sa vždy pýšila prísnou ochranou súkromia. Tá je zakotvená napríklad aj v Európskej charte základných práv (článok 8). A reforma ochrany údajov naše právo na súkromie ešte viac umocnila.

Problém tu nastáva vtedy, keď sú naše údaje transferované do USA, kde neexistuje taká silná ochrana ako u nás. Vyriešiť to mala dohoda Safe Harbour, ktorá obsahovala zoznam podmienok, ktoré musia americké firmy splniť na to, aby mohli dostať údaje o Európanoch. Firmy spoza veľkej mláky sa do tohto systému registrovali dobrovoľne, tvrdiac, že tieto princípy pre ne nepredstavujú problém. A to, či tieto podmienky skutočne spĺňajú, mala právo pravidelne preverovať Európska komisia.

Tak kde je teda problém?

Edward Snowden v roku 2013 odhalil, že americké informačné služby vo veľkom sledujú našu elektronickú komunikáciu a to v ruka v ruke s internetovými gigantmi. Rakúsky študent práva Max Schrems neskôr podal sťažnosť na Facebook írskemu úradu na ochranu údajov. Facebook ma totiž svoje európske sídlo v Írsku a práve odtiaľ sú údaje o jeho užívateľoch zasielané do USA. Predmetom jeho sťažnosti bola neadekvátna ochrana jeho údajov proti americkému masovému dohľadu. Írsky úrad s jeho sťažnosťou nesúhlasil, odvolávajúc sa pritom na dohodu Safe Harbour a prípad posunul Európskemu súdnemu dvoru. Ten 6. októbra 2016 dohodu zrušil. Dôvodom bol rozsah masového dohľadu v USA a limitované možnosti súdnej nápravy pre občanov EÚ.