EuropskeNoviny.sk
Slovensko sa ani po takmer 15 rokoch členstva v EÚ necíti ako sebavedomá európska krajina. Pritom na to máme a existuje mnoho príkladov, keď sa aj menšie krajiny stali lídrami v dôležitých témach. Príkladom môže byť Estónsko v IT oblasti, alebo Fínsko v školstve. Myslí si to podpredseda politického hnutia Progresívne Slovensko a zároveň kandidát na europoslanca Michal Šimečka.
Ako sa stal z výskumného pracovníka a zahraničnopolitického analytika politik a prečo?
Zahraničnej politike som sa venoval ako novinár, na akademickej pôde, aj ako odborný poradca politikov. V istej chvíli som si však uvedomil, že to nestačí. Mal som silný názor na to, ako má vyzerať zahraničná politika Slovenska a ako má pôsobiť v rámci EÚ. Uvedomil som si, že sa za to musím postaviť verejne, sám za seba. To už je rola politika. Vždy som vedel, že sa chcem zo zahraničia vrátiť domov, záleží mi na tom, ako sa Slovensko bude rozvíjať.
V akom stave sa dnes EÚ nachádza? Pred akými výzvami stojí európsky projekt?
V tejto chvíli je EÚ na pomedzí medzi status quo a ohrozením. Status quo reprezentuje stará garda politikov – napríklad predseda Komisie Juncker. Všetci cítime, že EÚ potrebuje zmenu, potrebuje sa posunúť ďalej, či už v oblasti obrany a bezpečnosti, ale aj v oblasti eurozóny či migrácie. Lenže sa to nedarí a ľudia sú právom frustrovaní. Na druhej strane vnímam ohrozenie v podobe populistických a nacionalistických strán, ktoré reálne ohrozujú podobu európskeho projektu ako ho poznáme dnes. To znamená úniu založenú na hodnotách liberálnej demokracie, spolupráce, ale aj ľudských práv a právneho štátu. Tieto voľby budú preto kľúčové. Ak národno-populistické sily, ktoré vnímame aj na Slovensku v podobe SNS, časti Smer-u, nehovoriac o fašistoch, uspejú vo voľbách do EP a získajú výrazné postavenie, tak to môže viesť k paralýze európskych inštitúcií, alebo aj k postupnému rozpadu EÚ. To je reálna hrozba. Sme teda medzi dvoma polohami. Na jednej strane neúspešný pokus o reformu únie a na druhej strane ohrozenie zo strany populistov.
Tieto problémy vnímame, dlhodobo o nich rozprávame. Čo s tým ale vieme robiť v praxi? Aké sú konkrétne riešenia? Ako urobiť témy európskych politík atraktívnejšími pre ľudí na Slovensku?
Je len jediný spôsob. Ukazovať, že EÚ reálne pre slovenských občanov nielenže prináša hodnoty ako bezpečnosť, slobodu a bohatstvo, ale je potrebné aj ukázať budúcnosť, akú Slováci môžu mať. Napríklad zlepšenie stavu v službách a justícii. To zlepšenie je možné jedine, ak sme súčasťou pevnej a silnej EU, ktorá tomu napomôže. Samozrejme, rozumiem frustrácií ľudí z toho, že životná úroveň na Slovensku stále zaostáva za starými členskými štátmi. Faktom ale je, že iba silné inštitúcie EÚ môžu reálne ľuďom na Slovensku pomôcť a zlepšiť našu kvalitu života. Príkladom je aj situácia desaťtisícov Slovákov pracujúcich v Rakúsku: viedenská vláda im chce zoškrtať prídavky na deti, a je to práve Európska komisia, ktorá bráni práva Slovákov a odkazuje, že v EÚ neexistujú dve kategórie pracovníkov.
Na všetkých rozhodnutiach EÚ sa podieľajú aj slovenskí ministri, europoslanci alebo slovenskí úradníci v Rade. Sú spolutvorcami európskej legislatívy. Prečo toto častejšie nezaznieva?
Je to zlyhanie slovenských politikov, že nedokážu alebo nechcú európske rozhodnutia komunikovať ako naše vlastné a spoločné rozhodnutia. Keď sa niečo podarí – napríklad sa podarí znížiť nezamestnanosť – slovenskí politici vyhlasujú, že je to ich zásluhou, a nepovedia, že to je najmä vďaka priaznivej ekonomickej klíme v Eurozóne. Naopak, keď je niečo vnímané negatívne, tak o tom podľa ich vyjadrení rozhodol „Brusel“. Toto je večný problém. Je to nezmysel, lebo všetky rozhodnutia sú aj naše. A potom je tu hlbší problém, že v slovenskej politike sa prakticky vôbec nediskutuje o európskych otázkach.
Prečo? Ako si to vysvetľujete?
Z časti preto, lebo tá debata by mala prebiehať aj na pôde Výboru NR SR pre európske záležitosti, kde je predseda, ktorý na túto agendu kašle. V iných členských štátoch je to naopak. Napríklad v Dánsku je každá agenda pred summitom preberaná za záujmu verejnosti a médií. Dáni si uvedomujú, že sa ich to priamo dotýka. Veľká časť legislatívy, ktorá sa v národnom parlamente prijíma, má predsa pôvod v EÚ.
Ako vnímate, už z pozície politika, zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska sledujúc nielen postoje a vyhlásenia našej politickej reprezentácie, ale aj samotné rozhodnutia vlády, najnovšie napríklad v súvislosti s Venezuelou… Boli ste poradcom českého ministra zahraničných vecí. Čo by ste teraz poradili slovenskému šéfovi diplomacie?
Je vo veľmi zložitej situácii. Slovensko má veľmi dobrých diplomatov, vrátane ministra, ale chýba mu politický ťah na bránu. Minimálne od jesene minulého roka je to zrejmé. Rozhoduje Andrej Danko, Ľuboš Blaha, prípadne Robert Fico podľa toho, ako sa im to hodí do ich populistického naratívu. Bol to príbeh migračnej krízy, teraz Venezuely. Minister Lajčák je, žiaľ, politicky slabý. To je obrovský problém. Vždy odmietal tvrdenie, že je politik. Lenže minister zahraničných vecí je z princípu politik. On túto politickú dimenziu dlho zanedbával, teraz sa mu to vracia. Zisťuje, že v slovenskom parlamente dnes už neexistuje väčšina pre proeurópske smerovanie našej zahraničnej politiky. Potom sa veľmi ťažko robí aj diplomacia. Venezuela je len príklad toho, ako v skutočnosti o zahraničnej politike rozhoduje Blaha. Slovensko sa zrazu zaradí k menšine krajín EÚ, ktoré nerešpektujú spoločnú pozíciu.
Pociťujete to ako medzinárodnú hanbu? Čo to o Slovensku vypovedá?
Je to podobné ako v prípade migračného paktu. Slovensko týmto oslabuje svoju vlastnú povesť a vplyv v EÚ. Zároveň oslabujeme EÚ ako celok a jej postavenie na medzinárodnej scéne. Lebo EÚ môže byť silným hráčom len vtedy, keď budeme jednotní. A v prípade Venezuely to bolo aj Slovensko, kto túto jednotu narušil.
Ako v tomto kontexte vnímate nedávnu návštevu predsedu NR SR Andreja Danka v Rusku?
Andrej Danko mal povinnosť doma rokovať o tom, ako zabrániť znefunkčneniu Ústavného súdu SR. Je nepochopiteľné, že uprednostnil stretnutie s ľuďmi so sankčných zoznamov EÚ v Moskve. Šéf parlamentu pôsobí čoraz viac ako trójsky kôň Ruska na Slovensku a v EÚ. Naši občania si zaslúžia politikov, ktorí budú usilovať o to, aby Slovensko bolo skutočnou európskou krajinou, nielen členom tak naoko.
Za posledné tri roky sme v rámci krajín EÚ svedkami vzostupu populizmu, nacionalizmu, ale aj extrémizmu. V čom vidíte príčiny a čo s tým?
Má to mnoho príčin. Faktom je, že populistické a nacionalistické hnutia sú naozaj na vzostupe, ale zároveň treba povedať, že sú stále menšinou v EÚ. Eurobarometre ukazujú, že ľudia v členských krajinách – aj na Slovensku – väčšinovo dôverujú EÚ, dokonca viac než kedykoľvek v posledných desaťročiach. Európania úniu neodmietajú. Menšina národných populistov však veľmi hlasno propaguje akýsi návrat k absolútnej národnej suverenity. Dôvod, prečo sú úspešní je ten, že klamú a používajú propagandu. Príkladom je Viktor Orbán. Zneužíva tému migrácie a tým, že ovláda médiá, je marketingovo úspešný. Pracuje s ľudským strachom, ktorý je do istej miery pochopiteľný. Politici jeho typu dokážu tento strach zneužiť vo svoj prospech. Vidíme však, že keď sa populisti dostanú k moci, zrazu nevedia, čo s tým. Brexit je najlepší dôkaz. Zástancovia Brexitu nemajú žiadny plán.
Môže byť chaos okolo Brexitu odstrašujúcim príkladom aj pre iné krajiny, ktoré koketujú s myšlienkou vystúpenia z EÚ?
Presne tak. Všetci dnes vidíme, aké obrovské politické a ekonomické škody môže vystúpenie z únie znamenať. Odráža sa to dokonca aj na rétorike Salviniho alebo Orbána. Oni už nepožadujú vystúpenie z EÚ alebo Eurozóny, lebo vedia, že ľudia by to nechceli. To ale neznamená, že keby tieto strany uspeli, nebol by to veľký problém.
V čom napríklad?
Hrozbou je, že v Európskom parlamente môžu mať blokačnú silu, čo môže paralyzovať európske inštitúcie a zastaviť tvorbu legislatívy alebo menovanie novej Európskej komisie.
Najnovšie sa práve za týmto účelom sformovalo v EÚ pozoruhodné spojenectvo medzi Salvinim, Kaczynskim a Orbánom. Čo môžeme od tohto tria očakávať?
Toto je jeden obrovský paradox a ukazuje to na absurditu doby. Spojenectvo medzi Salvinim a Kaczynskim. Oni by logicky mali stáť na opačných stranách. Napríklad Taliani požadujú redistribúciu migrantov po Európe, Poliaci sú naopak proti tomu. Salvinimu a jeho vláde je relatívne blízka spolupráca s Ruskom, naopak pre Poľsko je Putin fatálna hrozba. Reálne ich nespájajú spoločné záujmy, spája ich len nenávisť voči európskemu projektu. Toto spojenectvo nemôže byť dlhodobé a nakoniec pôjdu proti sebe. Ale aj v tom spočíva riziko, že v momente, keď do seba ich záujmy narazia, môže to viesť k štiepeniu celej EÚ.
Vráťme sa spať na Slovensko. V máji uplynie 15 rokov od nášho členstva v EÚ. Verejná debata na túto tému je miestami rozpačitá, častokrát kritická v zmysle – čo nám to „Brusel“ zase nanútil. Ja by som sa možno opýtala opačne. Čo môže Slovensko ponúknuť EÚ? Máme my, ako krajina, vôbec nejaké vízie v tomto smere?
Žiaľ, nemáme. Práve to je ten problém. Stále sa vnímame ako malá postkomunistická krajina, ktorá musí dobiehať Západ a prispôsobovať sa, prípadne pasívne prijímať to, čo zo Západu prichádza. Raz za čas sa akoby vzbúrime, ako v prípade gréckej pôžičky alebo v otázke migrácie. Vôbec však nemáme pocit, že aj my by sme mali tvoriť európsku agendu.
Cítime sa v európskom klube sebavedomo?
Toto nám stále chýba. Sebavedomé a konštruktívne návrhy riešení. Pritom na to máme a existuje mnoho príkladov, keď sa aj menšie krajiny stali lídrami v dôležitých témach. Príkladom môže byť Estónsko v IT oblasti, alebo Fínsko v školstve.
V ktorých oblastiach by sme mohli byť lídrami a prinášať vlastné témy?
Keď sa pozrieme na štruktúru slovenskej ekonomiky, do veľkej miery je sústredená v automobilovom priemysle. Transformácia automobilového priemyslu je európska téma a mohla by to byť jedna zo slovenských agend. Takisto téma spravodlivosti v EÚ. Slovensko by pokojne mohlo byť krajinou, ktorá bude presadzovať užšiu spoluprácu prokuratúry, polície a bezpečnostných zložiek, aby mohla byť EÚ garantom spravodlivosti a právneho štátu. Samozrejme, aj téma eurozóny. Zatiaľ však o tieto agendy nemáme záujem. Uspokojili sme sa s tým, že sme členmi a prijímame to, čo je nám ponúkané. Je načase to zmeniť a stať sa ozajstnou, sebavedomou európskou krajinou.
