EuropskeNoviny.sk
Taliansky premiér vyhlásil, že „ani jedno euro minuté na digitálnu infraštruktúru by sa nemalo rátať do dlhu.“ Popri tom sa stihol pustiť aj do Bundesbanky, ktorá si ho pred nedávnom dovolila kritizovať za jeho snahy umožniť jednoduchšie zadlžovanie. To však išlo Talianom až zázračne ľahko. Okrem toho, že dlžia investorom, dlžia slušné sumy aj dodávateľom. Taliansky štát dlhuje dodávateľom podľa posledných údajov zhruba 75 miliárd eur. Len mucha v porovnaní s zhruba 2100 miliardami verejného dlhu, ale vcelku otravná. Hora nezaplatených účtov už nejednu taliansku spoločnosť poslala pod zem.
Ani Francúzi nie sú v tvorení dlhu žiadne béčka. Strana UMP bývalého premiéra Sarkozyho nielen že neustrážila počas svojej vlády štátnu pokladnicu, ale ani tú stranícku. Audit v nej odhalil dlh 75 miliónov eur a zavesil otáznik nad jej samotnou existenciou. Sarkozyho nástupca Hollande sa rozhodol skúsiť dačo v štátnej pokladnici aj ušetriť, ale jeho plán na relatívne skromné 50 miliardové škrty počas nasledujúcich troch rokov naráža už v zárodku na tvrdý odpor. Nielen odborov, ale aj jeho vlastných poslancov.
Nie že by zabudli na nové dane. Minulý týždeň sme informovali o zvýšení limitu na daň z ubytovania. Teraz parížska samospráva prichádza s nápadom dane za prázdne kancelárie. Sadzba má byť 20-40% bežného nájmu. Miestni politici sa zjavne inšpirovali v Španielsku. Avšak kým to sa takto zúfalo snaží rozhýbať trh naplnený miliónmi prázdnych nehnuteľností, kancelárie v Paríži majú nízku neobsadenosť. Prázdnych je 6-7% kancelárskych priestorov (v Bratislave 15%).
Hlúpe nápady síce zabávajú, ale na konci dňa aj tak o ekonomike rozhoduje ECB. Tá nenápadne rozhodla, to čo sme tušili – že dočasné stane sa trvalým. Nie, nehovoríme o našej DPHčke, ale o novom kole pôžičiek bankám. Trojročné pôžičky s krycím menom LTRO, udelené v dvoch kolách na prelome rokov 2011 a 2012 sa do centrálnej banky už pomaly povracali. ECB spúšťa nové kolo LTRO, prakticky v totožnej výške bilión eur. Volá sa Targeted LTRO, ale podľa aktuálne zverejnených podmienok príliš cielené nie je. Banky za bilión nových eur s úrokom 0,25% môžu nakupovať čo chcú, len musia udržať úroveň úverovania súkromných firiem. A ak by aj nie, nič sa nedeje, len musia úver vrátiť nie po štyroch rokoch, ale už po dvoch. Väčšina z nich teda opäť zvolí pohodlný carry-trade ako dosiaľ – požičia si za 0,25% úrok, nakúpi štátne dlhopisy členských štátov (de facto garantované ECB, ktorá takto vlastne ručí sama sebe) s výnosom 0,3%-1,5%+ a rozdiel zinkasuje.
Komentár pripravil Martin Vlachynský, INESS.
