Časovaná bomba Európy

Euro je politický projekt, ktorý čelí oprávnenej kritike. Politici vo väčšine európskych  krajín nemajú odvahu na realizáciu reforiem potrebných na zvýšenie ich konkurencieschopnosti a takisto si za to zaslúžia kritiku. Ak však táto kritika vzíde z politických kruhov, ktoré chcú záchranu eura za akúkoľvek cenu a zároveň odmietajú zavedenie reforiem na podporu ekonomiky, nadobúda celá vec absurdný nádych. Takáto „kafkiáda“ sa najnovšie podarila francúzskemu socialistickému prezidentovi Hollandovi. Ten sa teraz „obul“ do eura, respektíve jeho kurzu. „Euro je príliš silné. Hrozí nám dlhá stagnácia“. Podľa agentúr ďalej dodal, že reformy na podporu rastu ekonomiky, ktoré už Paríž zrealizoval, nemôžu mať účinok, “ak sa nezmobilizuje aj zvyšok Európy”.

Ak Holland vidí časovanú bombu v kurze eura a v politike iných krajín, časovanou bombou Európy v skutočnosti je práve francúzska ekonomika a hospodárska politika. Situácia je natoľko vážna, že britský týždenník The Economist ešte v roku 2012 zverejnil rozsiahlu analýzu o Francúzsku a eure, v ktorej označil francúzsku ekonomiku za „časovanú bombu“, s ešte jasnejším odkazom v podnadpise: „Prečo sa Francúzsko môže stať najväčším nebezpečenstvom pre európsku jednotnú menu“. Ekonomika nerastie, dnes sa zdá nedosiahnuteľný aj vládou pre rok 2014 predpokladaný chudobný rast vo výške 1 % HDP. Ekonomika bez rastu znamená nárast nezamestnanosti, nervozitu medzi voličmi, pokles popularity vládnucich socialistov v prieskumoch verejnej mienky. Stagnujúca ekonomika si tak logicky vybrala svoju obeť, keď prezident odvolal vládny kabinet. Škoda ho však niet, keďže jeho ministri viedli spory len o tom, či zavedú mierne ľavicové alebo radikálne ľavicové opatrenia. A tu sme pri podstate situácie v celej jej absurdnosti.

Francúzska ekonomika roky stráca konkurencieschopnosť. Za takých okolností zvyčajne prichádza na rad oslabenie meny. Túto možnosť však francúzski politici nemajú k dispozícii preto, že to boli práve oni, kto patril k najrozhodnejším zástancom zavedenia eura. A tak sa Francúzsko uchýlilo k ďalšej možnosti, k zvyšovaniu verejných výdavkov a k nabaľovaniu dlhu. Koniec-koncov, má v tom dlhú tradíciu. Od roku 1981 Francúzsko nebolo ani raz schopné zostaviť vyrovnaný štátny rozpočet. Vtedy bol štátny dlh na úrovni 22 %, dnes už viac než 90 %. Preto nijako neprekvapuje,  že Francúzi nie sú v Európe tí, kto by presadzoval rozpočtovú disciplínu. Naopak. A verejné tak výdavky v porovnaní s veľkosťou ekonomiky môžu nerušene rásť, dosahujú okolo 57 % HDP, čo je najviac v celej eurozóne.

Popri rozpočtovej nezodpovednosti však existuje ešte jedna oblasť, kde francúzski politici uštedrili francúzskej ekonomike ďalší ťažký úder. Holland nesplnil svoje sľuby o znižovaní daní a zlepšení podmienok pre podnikanie, najmä kvôli zásadne odlišným názorom medzi socialistami. Kým v roku 2009 predstavovalo celkové daňové zaťaženie asi 41 % HDP, v roku 2013 to už bolo takmer 46 %, opäť takmer najviac v eurozóne. Svetové ekonomické fórum zaraďuje Francúzsko v rebríčku 148 krajín na 130. miesto za regulačné zaťaženie, na 134. miesto za výšku daní, či na 144. miesto za nadmernú reguláciu prijímania a prepúšťania zamestnancov.

Najväčšiu slabinu francúzskej kritiky eura a iných krajín tak najlepšie vystihuje toto slovenské príslovie: Najprv nech si každý pozametá pred vlastným prahom.

Komentár pripravil Ján Oravec, Nadácia F.A.Hayeka.