EuropskeNoviny.sk
Peter Oborník je vysokoškolský pedagóg a mediálny analytik Prešovskej univerzity. Učí na odboroch mediálne štúdiá a politológia. Zároveň pôsobí v Európskom parlamente. Vo svojich vyjadreniach odsudzuje korupciu a narastajúci extrémizmus.
Hovorí sa o extrémizme aj na univerzitách?
Akademické prostredie je často príliš politicky korektné. Dávame si pozor na slová, aby sme sa nikoho nedotkli. Nevyjadrovali osobný názor, hlavne keď sa týka politiky. Na druhej strane máme my, učitelia, morálnu povinnosť reflektovať súčasnú situáciu, hovoriť o hrozbách extrémizmu, o zavádzaní, prekrúcaní faktov. O hrôzach, ktoré sa diali počas fašizmu. Aj to, ako sme kooperovali s nacistickým Nemeckom a platili im, aby odvážali a vraždili ľudí v koncentračných táboroch. Učím aj predmety ako PR, kde analyzujeme propagandu, hoaxy, polopravdy, čo je pre dnešnú dobu veľmi príznačné.
Ako vnímate šírenie poloprávd a hoaxov v médiách?
Máme vážny problém, sloboda slova sa zneužíva, mediálne prostredie je deregulované, čo umožňuje, aby bol hlas každého vypočutý. Aj hlasy šíriace nenávisť a zlo. Áno, internet má zostať slobodný. No musíme jasne pomenovať, ktoré informácie sú pravdivé, a ktoré nie. Nemôžeme sa tváriť, že spravodajstvo je všetko, čo má v názve správa, info, redakcia a podobne. Z internetu a špeciálne zo sociálnych sietí ťažia najviac klamári, extrémisti a fašisti. Sloboda slova je výsada, podobne ako demokracia. Je svojím spôsobom sebadeštruktívna, na jej chrbte sa zvezú ľudia, ktorí ju odsudzujú a ničia.
Akú úlohu v tom zohrávajú žurnalisti?
21. storočie dáva ľuďom do rúk mnohé mediálne nástroje. Každý môže publikovať, strihať videá, mať webovú stránku. Každý z nás je dnes „žurnalista“. Popularitu získavajú vlogeri, youtuberi. Všetko má dve stránky mince. Žurnalistika sa pod vplyvom internetu mení, texty sa snažia stále viac zaujať, titulky musia byť pútavé, bez obrázka, grafiky či videa sa stáva písaný text nezaujímavý. Málokto si dnes prečíta dvojstranový článok od začiatku do konca, čítame útržkovo, scrollujeme, zaujme nás najmä pútavý vizuál, ideálne, keď sa pohybuje, je vtipný, emocionálny a podobne. Novinári sa museli prispôsobiť. Stali sa z nich novinári – marketéri, musia uvažovať o číslach, predaji, sledovanosti, popularite. Zároveň, dnes si novinár môže vybrať, kde bude písať, čo bude písať. Nemá až tak zviazané ruky, ako tomu bolo kedysi. Mediálny trh sa fragmentuje, pre každého čitateľa píšeme, to čo chce čítať – či má konzervatívny, liberálny, proeurópsky, antieurópsky postoj, či chce vidieť Rómov ako asociálov, alebo chce túto problematiku vidieť skôr ľudskoprávne… Vždy je na výber. Vo všeobecnosti však platí, že sa z textov vytráca viacero kvalít – objektivita, pravdivosť, vecnosť na obsahovej stránke, forma sa mení radikálne – vety sa skracujú, zjednodušujú, slovná zásoba zmenšuje.
Aké je postavenie súčasných novinárov?
Kým sme po vražde Jána Kuciaka a Martiny regulérne otvorili témy štátnej mašinérie – mafie, korupcie, klientelizmu, rodinkárstva, čo bolo nevyhnutné, potrebné a správne, postavenie novinárov zostalo v úzadí. Kuciakovi sa vyhrážal Kočner, nedostal policajnú ochranu. So svojím príjmom a kontaktami nemohol ani náznakom konkurovať obludnosti zvráteného zbohatlíka. Novinári prinášajú informácie, bez nich by sme nevedeli, čo sa práve deje, čo sa stalo včera, čo hovoria politici, ako dopadol športový zápas. Bez nich by sme nemali čo uchovať – novinári píšu históriu. Vďaka ich práci vieme, ako sa žilo na Slovensku čo ja viem, napríklad 20. januára 2000. Ich spoločenské a ekonomické postavenie je katastrofálne. Väčšina z nich sú živnostníci, príjem majú často podpriemerný. Pracujú v noci, v zlých podmienkach. Bojujú s politikmi, s mocnými ľuďmi, substituujú prácu kriminalistov, snažia sa o spravodlivosť. Zaslúžia si lepšie podmienky. Ale to na Slovensku viacerí.
