Ako triedna učiteľka som dostala triedu, kam chodil Tomáš, ktorý rok predtým stratil mamu. Mal vtedy šesť rokov.
Ešte ako študentka na strednej škole som mala spolužiačku, ktorá prišla o mamu. Bolo to veľmi náhle a my všetci sme to s ňou veľmi prežívali. Keď som teraz mala učiť v triede, kde bolo dieťa po strate rodiča, išla som do toho opatrne. Myslím, že ja aj moje kolegyne sme si všetky ešte dlho dávali veľký pozor na to, čo hovoríme. Keď sme na slovenčine riešili, že deti majú vymyslieť vetu, cielene som sa vyhýbala slovu mama, pretože som sa obávala, že by ho to mohlo zraňovať. Ako však plynul čas, už takéto veci nerobíme. Dokonca nedávno nastúpila nová kolegyňa a keď sa Tomáša opýtala, či úlohu robil s mamou, priamo jej odpovedal, že mamu už nemá. Bolo vidieť, že dnes, po piatich rokoch od straty, je etapa toho najťažšieho smútenia už za ním.
Myslím, že deti, ktorým zomrel rodič, v období krátko po strate môžu reagovať rôzne. Určite sú deti, ktoré sú viditeľne smutné, ale podľa mojej osobnej skúsenosti sa ich smútok v škole prejavuje inak. Možno smútia doma s rodičom, ale my učitelia paradoxne často vidíme dieťa, ktoré sa správa neštandardne.
Komunikovali ste aj s rodinou dieťaťa?
Samozrejme, som jeho triedna učiteľka, takže som kontaktovala jeho otca. Spolu sme riešili, ako sa mení správanie jeho syna a či môže byť príčinou strata mamy. Snažila som sa pristupovať k tejto téme citlivo, bolo jasné, že celá rodina prešla stratou a aj otec smúti. Hovorili sme tiež, ako sa chlapec prejavuje doma.
Najťažšie bolo voliť správne slová. Formulovať myšlienky tak, aby ma vnímalo dieťa, rodič, či starý rodič. Aby sa to nepokazilo, aby bola medzi nami dôvera. To, čo poviete, sa už totiž nedá zobrať späť. My učitelia nie sme odborníci na smútenie detí. Myslím si, že rodičia sa nemusia báť hľadať pomoc pre dieťa i pre seba inde, mimo školy. Ja som aj s Tomášovým otcom riešila, či by pomohlo, keby som sa s ním porozprávala. Ja si však myslím, že aj keby to bolo akokoľvek dobre mierené, mohla by som tým rozhovorom a otázkami rozjatriť rany, s ktorými si ja ako pedagóg neviem poradiť. Opakujem, nie som odborník a určite by som preto pre dieťa volila odbornú pomoc niekoho, kto s tým má skúsenosti. Bohužiaľ, s Tomášovým otcom som sa stretla v situácii, keď už predtým vyhľadal pomoc jednej organizácie, no vôbec s ňou nebol spokojný. Mal pocit, že túto tému už nechce s nikým riešiť, pretože to podľa jeho názoru narobilo viac škody ako osohu.
Určite by som ju využila a zrejme ju aj čoskoro využijem, pretože úmrtí okolo nás v tomto čase pribúda a takáto situácia sa ľahko môže v mojej práci zopakovať. Pre učiteľov je možnosť podpory odborníkov na smútenie detí veľmi dôležitá. Učiteľ totiž prichádza v živote dieťaťa, ktoré stratilo rodiča, „na scénu“ ako prvý. Nie je to len o tom, že si odučí svoje hodiny, deti s ním trávia veľmi veľa času. A prejavia sa tak, ako sa doma možno neprejavia. Keď má dieťa nejaký problém, pred rodičom ho možno ukryje, v škole to však už nejde a učiteľ by sa rozhodne nemal tváriť, že sa nič nedeje.
Riešili sme to v užšom kruhu. Máme výhodu, že v škole máme inkluzívny tím. Máme špeciálnu pedagogičku a psychologičku, s ktorou som často hovorila. Túto možnosť ponúkame aj rodičom v rôznych situáciách. Niekedy je však lepšie hľadať pomoc mimo školy.
Myslím, že by sa toho nemal zľaknúť. Podľa mňa učiteľka žena vo vzťahu ku dieťaťu, ktoré stratilo mamu, môže cítiť blok. Na jednej strane má k nemu prirodzene láskavý prístup a na druhej strane si uvedomuje, že mamu mu nahrádzať nemôže a obáva sa, aby sa na ňu dieťa príliš nenaviazalo. Toto sú podľa mňa pocity a obavy, ktoré učiteľky môžu mať. A aj tieto témy môžu počas odbornej konzultácie s odborníkom otvoriť a vyriešiť.
My učitelia nie sme neomylní a nie je hanbou požiadať o pomoc. Je to veľmi náročná situácia a ak ju chceme riešiť tak, aby sme neublížili dieťaťu, aj my potrebujeme podporu odborníkov. Veľmi dôležité je byť v kontakte s rodinou. Mal by fungovať kruh učiteľ- rodič-dieťa. Mali by sme s rodinou úzko spolupracovať. Dieťa je totiž väčšinu času buď s rodičom, alebo s nami.
Sme spolu štvrtý rok a myslím, že tento rok je to najlepšie. Nemôžem povedať, že by všetky prejavy jeho správania súviseli so stratou mamy. Dnes už nikto nezistí, ako by sa správal, ak by sa mu to nestalo. Vidieť však, že dozrieva. Každý chlapec, ktorý stratil mamu, si raz si bude hľadať partnerku a mamu svojich detí a potrebuje aj ženský vzor. Myslím, že náš vzťah je veľmi dobrý.
Som aj mama a cítim to tak, že takéto veci by sa deťom vôbec stávať nemali, je to veľká životná krivda. Aj dospelí veľmi ťažko znášajú stratu blízkeho, nieto ešte dieťa. A ak sa také niečo žiaľ stane, je veľký dar pre dieťa, ak sú okolo neho ľudia, ktorí mu chcú a vedia pomôcť.
Rozhovor bol publikovaný v spolupráci s O.Z. Plamienok. Kontakt je možný prostredníctvom online formulára.
Pripojte sa k darcom a pomôžte smútiacim deťom prejsť ich náročnú cestu s podporou a pomocou odborníkov. Ďakujeme.