EuropskeNoviny.sk
Na Slovensku je definované ako pohlavný styk, sprevádzaný násilím. Žena musí útočníka škriabať a kopať a musí mať modriny a stopy po bitke, aby súdy uznali, že bola znásilnená. Štatistiky pritom hovoria, že znásilnení, pri ktorých sa žena aktívne bráni, je len zlomok. Až v 90-tich percentách znásilnení žena svojho násilníka pozná a väčšina si uvedomuje, že proti útočníkovi nemá šancu. To je dôvod, prečo často nejdú do fyzického protiútoku.
V polovici krajín EÚ preto za znásilnenie považujú akýkoľvek sexuálny styk bez súhlasu. V Belgicku a v Írsku to pochopili už v 80-tych rokoch. Nedávno menili zákon Chorváti, Fíni, Španieli a Dáni. Na Slovensku takúto zmenu zastavil Viliam Karas, minister spravodlivosti, pretože tvrdí, že je to nevykonateľné a nedá sa to dokázať. Jasné, v 13-tich krajinách Únie to dokázať vedia, ale u nás nie. Namiesto toho, aby sa pozreli za hranice, ako to tam funguje, chcú ponechať starú definíciu a množstvo znásilnení nepotrestaných.
Pracujem na smernici o boji proti násiliu na ženách. Tá mení aj definíciu trestného činu znásilnenia. Bude to každý sex, s ktorým žena nesúhlasí. Smernica sa bude musieť premietnuť do našich zákonov, čo je dobrá správa pre všetky ženy, ktoré čelia alebo budú čeliť násiliu.
Samozrejme, zmena zákona nestačí. Treba preškoliť súdnictvo, prokuratúru a políciu. A nakoniec aj zabojovať o to, aby tému pochopila aj verejnosť. Naozaj nie je v poriadku zľahčovať znásilnenie či traumu z neho.
Lucia Ďuriš Nicholsonová, europoslankyňa /Jablko, RE/.
