EuropskeNoviny.sk
Každý rok 25. novembra si pripomíname Deň boja proti násiliu páchanému na ženách. Hoci tento deň začal byť medzinárodne uznávaný až od roku 1981, jeho korene môžeme nájsť v udalosti, ktorá sa odohrala dvadsaťjeden rokov predtým v Dominikánskej republike. V roku 1960 totiž boli tri sestry bojujúce za svoje práva zavraždené a stali sa tak symbolom boja proti násiliu páchanému na ženách. Každý rok preto medzinárodný deň sprevádzajú kampane na posilnenie povedomia o násilí, ktorému sú ženy vystavené, pričom tieto kampane a aktivity sú označované farbou priradenou k medzinárodnému dňu – oranžovou. Téme boja proti násiliu páchanému na ženách sa venuje aj europoslankyňa Jana Žitňanská (NOVA, ECR), ktorá pôsobí ako podpredsedníčka parlamentného výboru pre práva žien a rodovú rovnosť (FEMM).
„Násilie páchané na ženách je, bohužiaľ, napriek množstvu investovaných financií a uskutočnených kampaní a projektov ešte stále neskutočne rozšírené. S alarmujúcim podielom až 70% žien, ktoré sa aspoň raz v živote stretli s určitou formou násilia, môžeme hovoriť o celosvetovej pandémii, pričom viac ako 600 miliónov žien žije v krajinách, kde tento druh násilia nie je ani trestným činom a je vnímaný ako súkromný problém. Násilie pritom môže mať rôznu podobu, od psychického, cez fyzické násilie páchané partnerom, až po mrzačenie ženských pohlavných orgánov,“ vysvetľuje europoslankyňa.
Európska únia vynakladá každoročne veľké množstvo prostriedkov, ktorých úlohou je financovať projekty zamerané na boj proti násiliu páchanému na ženách. Tieto projekty smerujú do jednotlivých členských štátov EÚ, ale aj do tretích krajín, kedy napríklad minuloročná kampaň bola zameraná na štáty Latinskej Ameriky. Boj proti násiliu páchanému na ženách je taktiež zdôrazňovaný v mnohých legislatívnych aj nelegislatívnych dokumentoch Európskej únie.
„Hoci sa na boj proti násiliu páchanému na ženách kladie dôraz v množstve uznesení a kampaní, mám pocit, že v mnohých členských štátoch EÚ vrátane Slovenska sa debata postupne zúžila iba na to, či ratifikovať Istanbulský dohovor o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a už menej sa hovorí o konkrétnej pomoci a žiaľ ešte menej sa koná. Práve preto som sa rozhodla ešte v roku 2015 osloviť slovenské ministerstvá, Generálnu prokuratúru, Justičnú akadémiu a Prezídium policajného zboru s otázkami o tom, aká je reálna situácia na Slovensku a akým spôsobom sa ju snažia zlepšiť, pričom som spomínané inštitúcie aj vyzvala ku konkrétnym opatreniam, ktoré by v prospech týraných žien mali prijať. Okrem toho som sa na pohľad z druhej strany spýtala aj organizácií, ktoré ženám v ťažkých situáciách pomáhajú. Následne som sa to isté spýtala o tri roky neskôr, čiže tento rok. Chcela som totiž zistiť, v čom a či sa situácia nejako posunula,“ hovorí europoslankyňa.
Výsledky tohto malého prieskumu, ktorý europoslankyňa Jana Žitňanská podnikla, boli prekvapivé. Množstvo presných štatistík, ktoré by zachytávali podiel násilia páchaného na ženách nebolo europoslankyni sprístupnených z dôvodu, že takéto štatistiky neexistujú. V odpovedi na otázku o vzdelávaní príslušníkov policajného zboru v oblasti násilia páchaného na ženách bolo uvedené veľmi nízke číslo 3% príslušníkov, ktorí sa na takomto vzdelávaní zúčastnili. A čo sa týka sudcov, prokurátorov a justičných čakateľov, vzdelávacie kurzy, ktoré organizuje Justičná akadémia, sú dobrovoľné, pričom za rok zorganizujú na danú tému jeden kurz, ktorého sa často zúčastní iba niekoľko desiatok záujemcov. Najobsiahlejšie odpovede poskytla Generálna prokuratúra, ktorá od roku 2015 prevádzkuje Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie a Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré prevádzkuje Linku a emailovú schránku pre týrané osoby. Tieto štatistiky potvrdili, že na obe linky sa obracajú za rok stovky (Národná linka) až tisícky (Linka pre týrané osoby) osôb, pričom v priemere až polovica týchto telefonátov je odstúpená na ďalšie konanie. Veľký význam týchto núdzových liniek potvrdili aj organizácie, ktoré pomáhajú ženám v núdzových situáciách.
„Na základe odpovedí na moje žiadosti o informácie môžeme vidieť, že skutočná situácia na Slovensku sa za tie roky veľmi nezlepšila. Vzdelávanie policajtov, sudcov či prokurátorov je minimálne, pričom práve ich prístup k ženám, ktoré čelia násiliu, je kľúčový pre dôveru týchto žien a ich ochotu prípady násilia nahlasovať. Štatistiky nie sú presne vedené a ani príslušné ministerstvá mi nedokázali dať odpoveď na niektoré dôležité otázky. Prax teda ukazuje, že namiesto skutočných opatrení, ktoré by ženám v často niekoľko rokov trvajúcom pekle násilia dokázali pomôcť, sa sústreďujeme na prijatie dohovoru, ktorý nám povie to, čo už vieme – že násilie páchané na ženách je absolútne neprípustné a musíme proti nemu bojovať. A práve preto nesmieme zabúdať, že namiesto politických vyhlásení musíme dbať na to, aby sme pomohli v jednotlivých prípadoch, lebo len tak dosiahneme, že sa hrozivé štatistiky začnú postupne znižovať,“ dodáva na záver europoslankyňa.
