EuropskeNoviny.sk
8. máj – výročie ukončenia 2. svetovej vojny v Európe.
Naši najvyšší ústavní predstavitelia predniesli pri tejto príležitosti prejavy, ktoré odvysielala verejnoprávna televízia. Zvlášť chcem oceniť slová pani prezidentky, ktorá skutočne zasiahla „do živého“. Citujem: „Ak si uvedomíme, aké historické zlo predstavoval nacizmus a fašizmus, tak je veľmi znepokojujúce, že sú ľudia a skupiny, ktoré s nimi aj po toľkých desaťročiach
od ich porážky sympatizujú.“
A ja dodám, že my, ostatní to ticho tolerujeme.
Zabrániť začiatku najničivejšej vojny v dejinách ľudstva mohli vtedajší predstavitelia jednotlivých veľmocí, ale neurobili to, neodvrátili ju.
Bohužiaľ, zvíťazilo ego, mocenské ambície, teória nadľudí, krutovláda, … a výsledok – viac ako 80 miliónov obetí. Obetí, na ktoré čakali doma matky, otcovia, ženy a deti. Nedočkali sa. Už 75 rokov chodia preživší, siroty, polosiroty, vdovy, ale aj nové generácie položiť kytice na hroby a pokloniť sa padlým s predsavzatím, že už vojnu nechceme nikdy viac. Dnes ešte máme hrdinov, ktorí ju prežili a osobne svedčia o jej krutosti. Aj mnoho zachovaných dokumentov , písomných aj filmových, jednoznačne hovorí o hrôzach a utrpeniach . Ale sme pripravení čeliť hrozbám vzniku ďalších vojnových konfliktov ? Aj v súčasnosti evidujeme na celom svete veľa ohnísk – Sýria, Donbas, Palestína, Líbya, Pakistan, Jemen,… čo svedčí o tom, že sme sa nepoučili . Aj pri lokálnych problémoch zomierajú ľudia, zo svojich domovov utekajú matky s plačúcimi a hladnými deťmi v snahe zachrániť si holý život.
Dnes bojujeme na celom svete s neviditeľným nepriateľom – corona vírusom a jednotlivé štáty prijímajú drastické opatrenia, dokonca zákaz vychádzania, pretože sa bojíme, že sa nakazíme a môžeme aj zomrieť.
Prečo sa takto nebojíme vojnových konfliktov? Prečo dovolíme mocným, aby zomierali nevinné obete na celom svete? Prečo víťazí zbrojársky priemysel nad túžbou žiť. Skúsme sa všetci spoločne zamyslieť a pokúsme sa vplývať na našich štátnych predstaviteľov, aby pri všetkých svojich zahraničných a medzinárodných stretnutiach hovorili aj o ukončení vojen vo svete. Nemôžeme sa stále tváriť, že to ide mimo nás, že je to na inom kontinente, že je to ďaleko. Aj pred vypuknutím II. svetovej vojny si mnohí mysleli, že sa ich sa to nedotkne.. Keď transportovali ľudí – Židov, Rómov, … si mnohí mysleli, že to nie je ich starosť, nie je ich problém.
Skúsme sa všetci aj napriek svojmu strachu o zdravie a život svoj aj svojich najbližších v čase celosvetovej pandémie zamyslieť nad tým, čo môžeme jednotlivo, ale aj všetci spoločne urobiť preto, aby už ľudia na svete nemuseli zomierať vo vojnových konfliktoch. Aby memento hrôz 2. svetovej vojny bolo trvalé aj pre ďalšie generácie.
Mgr. Monika Smolková, bývala poslankyňa Európskeho parlamentu.
