Aké riziká podstupujú ženy a dievčatá, ktoré utekajú do Európy?

Pri príležitosti tohtoročného Medzinárodného dňa žien sa Parlament snaží upriamiť pozornosť verejnosti na situáciu žien v utečeneckých táboroch. Britská sociálna demokratka Mary Honeyball dohliadala v EP na vypracovanie správy o utečenkyniach, o ktorej bude hlasovať parlamentné plénum. A francúzska fotografka Marie Dorigny zdokumentovala ich situáciu v Grécku, BJR Macedónsko a Nemecku.

Vojny, chudoba a porušovanie ľudských práv v našom susedstve spôsobujú, že mnoho ľudí sa utieka o azyl v EÚ. Ako sú na tom ženy – utečenkyne?

Mary Honeball: Strašne veľa žien sa stretlo s násilím, a to nielen v ich vlastnej krajine, ale i počas svojej cesty. Ženy a deti je potrebné naozaj ochraňovať. Majú úplne iné potreby ako muži.

Štatistiky ukazujú, že v roku 2015 sa do Európy takto dostalo viac mužov ako žien. Prečo je tomu tak?

Mary Honeball: Z najnovších čísiel vyplýva, že teraz sem prichádza viac žien. Myslím si, že muži odchádzajú ako prví, aby zistili, ako to tu vyzerá ešte predtým, ako za nimi prídu aj ich rodiny. Ženy a deti prichádzajú až po nich. A práve toho sme s súčasnosti svedkami.

Marie Dorigny: Posledné štatistiky UNHCR ukazujú, že ženy a deti v súčasnosti predstavujú 55% utečencov prichádzajúcich do Európy.

Aké riziká podstupujú ženy a dievčatá, ktoré utekajú do Európy?

Mary Honeball: Násilie v ich vlastnej krajine, pred ktorým utekajú, násilie na ceste, veľmi často zo strany prevádzačov a čo je veľmi smutné, aj zo strany ostatných utečencov. Násilie je tu problém sám o sebe. Ženy sú obzvlášť zraniteľné najmä vtedy, ak sú samé.

MD: Migrácia sa za posledných šesť mesiacov o čosi zmenila. Z Iraku, Afganistanu a Sýrie teraz odchádza viac celých rodín. Polovicu utečencov tak tvoria ženy a ich deti, ktoré sú takto viac chránené, keďže na ceste je celá rodina, vrátane oca, bratov a synov.

Týmto ženám hrozí riziko nielen v ich vlastnej krajine, ale i v tranzitnej a cieľovej krajine. Je možné poskytnúť im nejakú ochranu?

Mary Honeball: Veľmi dôležité je zvyšovanie informovanosti. Ľudia musia vedieť, že toto sa deje. Tento tlak môže priniesť zlepšenia. Musíme sa postarať o to, aby centrá, kde prichádzajú boli správne riadené.

Spoznali ste osobne niektoré z týchto žien? Aké sú ich príbehy?

Marie Dorigny: V januári a decembri som si všimla, že ľudia len prechádzajú, vidíte ich prichádzať a odchádzať. Väčšina z nich nevie po anglicky. Nedostatok prekladateľov predstavuje v týchto tranzitných táboroch naozajstný problém.

Mary Honeball: Mnohí z týchto ľudí hovoria regionálnym dialektom, ktorý je veľmi ťažké preložiť. Nemáme dosť ľudí, ktorí by to vedeli. Prekladanie je tu absolútne dôležité, je to niečo, čím by sme sa mali zaoberať viac.

Marie Dorigny: Keď som fotografovala ženy prichádzajúce na lodiach z Turecka, bolo medzi nimi veľa tehotných žien. Mnohé z nich po príchode na pobrežie zo stresu a strachu odpadávajú. Iné zas nesú v náručí bábätká. Na grécko-macedónskej hranici sú uviaznuté tisíce ľudí. Ženy sú tu v nebezpečenstve, lebo tisíce ľudí sú tu pomiešaní bez akejkoľvek organizácie.

Aké podmienky by mali pre tieto ženy vytvoriť členské štáty EÚ?

Mary Honeball: Pre ženy, ktoré sú traumatizované, je absolútne dôležité poradenstvo. Zišli by sa i jazykové kurzy a dozor pre deti, lebo nie všetky ženy chcú, aby ich deti počuli, čo hovoria počas svojho pohovoru, keď sa uchádzajú o status utečenca. Potrebujeme ženy, ktoré by robili tieto pohovory a takisto i ženy prekladateľky. Mnohé z týchto žien totiž nepovedia, čo treba, keď je na pohovore prítomný muž. V samotných centrách je treba zariadiť oddelené hygienické zariadenia a vytvoriť špeciálne priestory pre mužov a ženy. Rodiny, ktoré si želajú byť pokope, by však mali ostať spolu. V jednom veľkom centre v Mníchove som videla špeciálny priestor pre ženy, akúsi ženskú kaviareň.

Marie Dorigny: I ja som tu strávila jeden deň a kaviareň som mala možnosť i fotografovať. Ženám sa tu veľmi páči.

Mary Honeball: Myslím si, že je to o našej vnímavosti voči týmto ženám. Zabezpečiť tieto veci vôbec nie je ťažké.

Pani Dorigny, vo vašich reportážach zvečňujete veľmi vážne témy. Nechávate sa niekedy ako fotografky ovplyvniť vašimi emóciami?

V mojej práci si čoraz viac sama vyberám témy, ktorým sa chcem venovať. A tieto problémy chcem pokrývať preto, lebo cítim, že sa ma dotýkajú, cítim, že som zaangažovaná a chcem patriť k ľuďom, ktorí chcú veci zmeniť. S pani Honeyball pracujeme ruka v ruke, ona na politickej úrovni a ja ako reportérka.

Ženy majú problémy s integráciou a čelia diskriminácii i potom, ako im je udelený status utečenca. Ako možno uľahčiť ich sociálne začlenenie?

Mary Honeball: Na ich integrácii je potrebné pracovať. Znamená to poskytnúť im jazykové a odborné kurzy. Niektoré z týchto žien už pracovali, no niektoré ešte nie. Je preto veľmi dôležité pripraviť ich pre pracovný trh, ak si želajú byť jeho súčasťou.

Marie Dorigny: Chystá sa ďalší projekt, ktorého cieľom bude zdokumentovať život v centrách pre utečencov a to, ako sa integrujú do života vo svojej hosťovskej krajine. Novinári majú čoraz viac sťažený prístup k miestam ako napríklad prijímacie centrá, kde sa deje mnoho vecí. Zabraňujú nám podávať o tomto probléme naše svedectvo.