Koľko nás stoja europoslanci? Sú to desaťtisíce eur!

Nie je krajší pocit, ako navzájom si potriasať rukami. A rozdávať pritom medaily. Ak sa vám v živote pošťastí a strávite 25 rokov na stoličke europoslanca, máte právo na zlatú medailu. Ak na nej strávite 5 rokov (a to nie je žiaden stachanovský výkon, keďže volebné obdobie je zhodou okolností 5 rokov), máte právo na striebornú medailu. Najbližšia várka 6 zlatých a 500 strieborných bude európskeho daňovníka stáť 57 000 eur.

V rámci ich ťažkej práce majú také povinnosti, ako napríklad spätne zvýšiť rozpočet EÚ na rok 2013 o 11,2 miliardy eur. A je ich veru treba, pretože z deravého európskeho vedra unikajú zdroje čoraz rýchlejšie. Napríklad palestínska samospráva podľa najnovších správ v rokoch 2008-2012 vyplytvala cez korupciu a zlé riadenie skoro 2 miliardy eur, ktoré dostala od EÚ. Holandská televízia zase priniesla reportáž o bulharskom športovom štadióne za 3 milióny eur, ktorý ale nakoniec nevyužívali, a už ho stihli aj zbúrať.

Nie že by sa úplne nesnažili. Už asi po desiaty krát sa zjavil návrh zrušiť jeden zo symbolov európskeho plytvania – každomesačné sťahovanie europarlamentu do Štrasburgu a zase nazad do Bruselu. To stojí ročne 200 miliónov eur a nemá žiaden praktický význam okrem ješitnosti jednej krajiny, ktorá snahu o zrušenie tohto kočovníctva s najväčšou pravdepodobnosťou zablokuje aj teraz. Nechám vás hádať, ktorá to je.

Aspoň že na problémovom juhu zavial náznak čerstvého vánku. Portugalská vláda definitívne potvrdila úmysel znížiť firemnú daň na budúci rok z 25% na 23% a do roku 2016 ju zosekať až k úrovni 17-19%. O to odvážnejšie rozhodnutie, keďže tohtoročný deficit bude skôr 5,9 % HDP ako plánovaných 5,5 %.

Podobne prekvapili aj Taliani. Teda nie horším deficitom, to neprekvapuje nikoho, ale plánovaným znížením daní. V nasledujúcich troch rokoch by sa malo z daní seknúť 10,6 miliardy eur. Polovica z toho sa ušetrí na dani z príjmu fyzických a polovica na dani z príjmu právnických osôb. Ročný príjem Talianska z týchto dvoch daní je zhruba 180 miliárd eur, takže sa nejedná o žiadnu revolúciu.

Tú by potrebovali. Napríklad v prístupe ku neefektívnym veľkým firmám napojeným na štát. Letecká spoločnosť Alitalia (kúpená po bankrote v roku 2008 Berlusconiho okruhom podnikateľov) nevidela zisk už viac ako 10 rokov a prežíva len od jednej štátnej pomoci ku druhej. Najnovšie chce vláda firme poskytnúť 500 miliónovú injekciu z vreciek daňovníkov. To však narazilo na odpor iných európskych spoločností, ktoré to považujú za nefér a žalujú Komisii. Zlé správy sú aj z tamojšieho bankového systému. Podiel problematických pôžičiek tam dosiahol úroveň 10,5 % všetkých pôžičiek.

Gréci môžu Talianom ich problémy závidieť. ECB vyhlásila, že opätovne neprefinancuje postupne splatné grécke dlhopisy v jej portfóliu. Krajina tak musí zohnať budúci rok ďalšie 2 miliardy, teda celkovo už 5 miliárd, aby mohla fungovať. „Zohnať“ znamená vyprosiť si ich od Európy, pretože ďalšie škrty odmietli. Premiér Samaras v utorok vyrazil do Bruselu, kde prosil (alebo žiadal?) viac solidarity od ostatných krajín. Popri tom vymýšľajú ďalšie pomocné riešenia. Napríklad chcú požiadať banky, aby prerolovali štátne dlhopisy v hodnote 4,4 miliardy eur. To môže štátu pomôcť, no ešte viac to zaťaží bankový systém. Ten prežíva len vďaka štedrosti ECB. A zasa sme pri európskych peniazoch…

Na opačnom konci Európy britskí euroskeptici strelili vedľa. V rámci ich kampane proti vnútorným imigrantom z EÚ vyhlasujú, ako Bulhari, Rumuni či Slováci zneužívajú systém ich dávok. No podľa najnovšej správy v roku 2011 európski poberatelia sociálnych dávok tvorili len 3% všetkých poberateľov v Británii. No téma imigrantov bude nielen v Británii ešte horúca. Predseda europarlamentu Martin Schulz minulý týždeň povedal, že rozdeľovanie imigrantov medzi jednotlivé členské štáty bude nevyhnuteľné.

Jeden z hlavných projektov EÚ sa zadrháva. Banková únia postavila svoj prvý pilier, teda spoločný bankový dozor pod taktovkou ECB. No druhý pilier, spoločný rezolučný fond, sa rodí ťažko. Niet divu – južanské štáty by boli rady, aby tento fond existoval pred tým, ako ozdravia svoje bankové systémy. Najlepšie, aby to šlo rovno cez euroval. Tak by náklady elegantne preniesli na všetkých. To sa prirodzene nepáči Nemcom a niektorým iným štátom. Nemci najnovšie pritvrdili a žiadajú, aby najskôr straty utrpeli držitelia bankových dlhopisov, a až potom zakročil euroval.

V Bruseli je veľa nezhôd, ale aj jedna krásna symbióza. Tá panuje medzi európskymi predstaviteľmi a nevládnymi organizáciami. Tie získavajú ročne 7,5 miliardy eur z rozpočtu na svoju činnosť (majú viac príjmov ako napríklad Estónsko). Túto štedrosť vedia najmä tie väčšie (tretina príjmov sa rozdelí medzi zhruba dva tucty organizácií) oplatiť odhodlaným obhajovaním nových nápadov Bruselu.

Napríklad ten komisárky Vivian Redingovej. Tá ide stále ďalej vo svojej snahe prikázať minimálne množstvo žien na vedúcich pozíciách v súkromných firmách. Ja verím, že sa v hľadaní rovnosti nezastavíme. Narhujem postupne zaviesť kvóty podľa rasy, veku, náboženstva, vzdelania a hudobných preferencií. Metalista do vedenia každej firmy!

Ak toto nie je pre vás dostatočne vtipný záver, skúste sa zasmiať ešte na tomto obrázku. Je to schéma procesu rozhodnutí v prípade, že niektorý štát má nadmerný deficit. Už chápete, prečo ešte nikdy žiaden štát nebol za také porušenie potrestaný?

Komentár pripravil Martin Vlachynský, INESS.