Šéf kancelárie ombudsmanky: Oznamovateľ korupcie je nedostatočne chránený, od západu sa ešte máme čo učiť

Počas minulého týždňa sa v nemeckom Berlíne stretli delegáti zo Slovenska, z Maďarska, Českej republiky, Rumunska a Bulharska na seminári o boji proti korupcii a prevencii voči nej. S riešením tohto problému sú totiž v západných krajinách ďalej  ako v bývalom východnom bloku. O tom ako to funguje napríklad v Nemecku sme sa porozprávali s vedúcim kancelárie slovenskej ombudsmanky Jany Dubovcovej Mariánom Törökom, ktorý bol jedným z členov slovenskej delegácie.

V čom vidíte najväčšie rozdiely medzi SR a západom?

– Od západu sa máme ešte čo učiť. V prípade oznamovania korupcie je Slovensko ešte v plienkach. Ľudia sa na Slovensku boja nahlasovať korupciu, pritom v Nemecku to mnohí robia automaticky. Chýba nám napríklad takzvaný advokát – dôverník, ktorý by vedel ochrániť identitu ohlasovateľa korupcie.

To znamená, že na Slovensku musí oznamovateľ korupcie vždy priznať svoju identitu…

– Áno, presne tak. V Nemecku má spomínaný advokát – dôverník všetky údaje oznamovateľa a vystupuje v podstate za neho, v jeho mene. Nemecké orgány to akceptujú a je pre nich dôveryhodnou osobou. Tento človek jednoducho operuje s faktami bez zverejnenia zdroja. Na Slovensku sa stalo množstvo prípadov, keď oznamovateľ prišiel o prácu, spomeňme si napríklad len na prípad učiteľa z východného Slovenska, ktorý upozornil na machinácie v škole. Po prevalení aféry ho vyhodili. V Nemecku by sa to nestalo, tam sa nemusia báť oznámiť korupciu ani vyššie postavení úradníci. Tento model advokáta – dôverníka zriadili na skúšku v spolkovej krajine Berlín a osvedčil sa. Pri korupcii si treba uvedomiť, že je to čin bez poškodeného, teda ani jedna zo strán nemá dôvod nahlásiť korupciu.

Na Slovensku je teda oznamovateľ korupcie chránený menej?

– U nás musí oznamovateľ figurovať ako svedok. Potom sa samozrejme len málokto odváži niečo nahlásiť. Nahlasovať korupciu je potrebné od piky, až potom sa môže dostať na vyššie miesta. Napríklad v Nemecku nemôžu ani len učitelia prijať dary od svojich žiakov. Alebo ani lekári od pacienta ak sú v zmluvnom vzťahu so štátom. To, ako sme na to zvyknutí na Slovensku, by na západe neprešlo.

Ako to myslíte, že nemôžu učitelia prijať ani len dar? To znamená, že na konci roka nemôžu triedni učitelia dostať ani kvety, či bonboniéru?

– Ale môžu (smiech). Ibaže aj na to majú v Nemecku formulár. Všetko musia priznať svojim nadriadeným. Hodnota daru však nesmie prekročiť podľa vnútornej smernice daného orgánu od 10 do 25 eur. Pokiaľ by učiteľ alebo úradník dostal dar prevyšujúci stanovenú hodnotu, musí sa darcovi poďakovať a pozornosť  je povinný vrátiť. V prípade, že uvedený dar je v stanovenom limite, vypíše formulár a predloží ho na vedomie nadriadenému.

To si naozaj nemôže nechať ani tie spomínané kvety?

– Môže, pokiaľ je ich hodnota nižšia ako to stanovuje smernica školy. Drahšie bukréty nesmie prijať. Respektíve môže, ale ako som spomínal, bude ich musieť následne vrátiť. Ak teda dar spĺňa limit, môže si ho nechať. Musí však o tom aj tak informovať svojho nadriadeného. V prípade učiteľa je to riaditeľ školy. Vecný dar musí učiteľ opäť zaznamenať, vypísať formulár, a poslať ho riaditeľovi na schválenie. Môže sa to zdať byrokratické, ale ako protikorupčné opatrenie to funguje. Dokonca priamo v spolkovej krajine Berlíne hranicu na prijatie daru ešte znížili na 10 eur. Vybrané ministerstvá na spolkovej úrovni majú túto hranicu stanovenú na 25 eur.

Sú tieto opatrenia účinné aj v prípade úradníkov?

– Často sa stávalo, že tých vyššie postavených pozývali spoločnosti napríklad na golfový turnaj, dostali drahšie víno alebo víkendový relaxačný pobyt. Spolu s opatreniami to muselo skončiť. Takisto aj úradníci musia každý dar, ktorý dostanú, nahlasovať svojmu nadriadenému, ktorý rozhodne, či si ho môže nechať. A aj to musí spĺňať spomínaný limit.

Dozvedeli ste sa toho veľa, ako funguje tamojší systém. Mohli by sa ale Nemci naučiť aj niečo od nás?

– Zaujali ich protikorupčné linky, ktorých máme na Slovensku niekoľko. Je teda možné, si ich Nemci osvoja a zavedú takisto popri svojich ministerstvách.

Ďakujeme za rozhovor, rozprávali sme sa Mariánom Törökom, vedúcim Kancelárie verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej.