EuropskeNoviny.sk
Keď by sa položka „sociálna podpora“ dala do cenotvorby tak ľahko započítať ako o tom uvažuje pán Blaha, dôchodcovia, matky s deťmi a invalidi by v našej spoločnosti patrili k najspokojnejším obyvateľom Slovenska.
„Aj „kapitalisti“ v trhovej ekonomike vidia sociálne potreby svojich zamestnancov.“, táto parafráza je zjednodušením výroku, ktorý som si požičala z úst Ivana Štefanca, slovenského europoslanca v Európskom parlamente. A hneď za ním citujem Ľuboša Blahu, šéfa Výboru pre európske záležitosti pri Národnej rade Slovenskej republiky: „Kvôli TTIP nás môžu zaplaviť americké korporácie, ktoré zožerú malých a stredných podnikateľov. V Európe sú silnejšie sociálne a enviromentálne štandardy, čiže americké firmy budú vo výhode, keďže v ich výrobkoch nie sú započítané vyššie sociálne náklady. Tým pádom sa zvýši nepriamy tlak na náš sociálny model. TTIP je pre Európu veľká hrozba najmä pre tých najslabších, čiže zamestnancov a malých podnikateľov“.
Chcela by som nahlas porozmýšľať nad otázkou, akým spôsobom a aké položky pán Blaha spočítal vo svojej cenotvorbe. A chcela by som v tomto komentári aj „nahodiť udicu“ pánovi Štefancovi s otázkou, ktorý zamestnávateľ v dnešnej slovenskej trhovej ekonomike zriadi zo svojho sociálneho fondu škôlku pre deti pre neho pracujúcich matiek?
Títo dvaja páni sú z odlišných, v zásade, protichodných politických skupín. Kým Štefanec, pravičiar, ako vyštudovaný ekonóm hovorí o trhovom mechanizme a jeho fungovaní v praxi, Blaha ako neomarxista a ľavicový politik obhajuje myšlienku sociálnej Európy.
Podpísanie dohôd o voľnom obchode medzi USA, Kanadou a Úniou sa blíži. Podľa princípov pravicovej politiky a liberalizácie prinesú predovšetkým rast zamestnanosti. Pretože nielen jednotný trh v Únii, ale aj prepojenie s Amerikou a Kanadou z hľadiska podpory malého a stredného podnikania je pre ekonomiku dynamizujúcim prvkom. Medzi citlivé témy patrí ochrana duševného vlastníctva a ochrana spotrebiteľa, ale tie patria v Únii medzi najvyššie. Toto si dokážeme uchrániť a nepoľaviť z nadobudnutých štandardov, takto to tvrdia kompetentní.
Kto a čo tvorí cenu
Cena je v trhovej ekonomike výsledkom dopytu a ponuky a spotrebiteľ sa sám rozhodne, či si výrobok, alebo službu za danú cenu kúpi. Cenu teda určuje spotrebiteľ a jeho potreby. Aj služby sú tovarom. A všetky služby sociálneho charakteru by sa určite tovarom dali nazvať a v trhovej ekonomike nim aj sú.
Trhová ekonomika a sociálna politika štátu sú teda dve striktne oddelené oblasti, alebo ich vieme pomocou nariadení Vlád umne prepojiť?
Pod klamlivým dojmom tejto ilúzie vznikla pravdepodobne aj myšlienka sociálneho modelu a jeho vplyv na konečnú cenu našich výrobkov ako ju chápe pán Blaha. Logika veci hovorí a možno je to naozaj tak, že keď má aj podnikateľ, ktorý netvorí zisk, povinnosť odvádzať do svojho interného sociálneho fondu 0,6 percenta z hrubých miezd, tak si toto má pripočítať k cene svojich výrobkov, alebo služieb.
Keď by sa položka „sociálna podpora“ dala do cenotvorby tak ľahko započítať ako o tom uvažuje pán Blaha, dôchodcovia, matky s deťmi a invalidi by v našej spoločnosti patrili k najspokojnejším obyvateľom Slovenska.
Sociálny fond na sociálne potreby zamestnancov
Sociálny fond sa tvorí ako úhrn povinného prídelu vo výške 0,6 %, alebo 1 % zo základu, ktorým je súhrn hrubých miezd zúčtovaných zamestnancom na výplatu za bežný rok, z ktorých sa zisťuje priemerný zárobok na pracovnoprávne účely a ďalšieho prídelu vo výške dohodnutej v kolektívnej zmluve (alebo vo vnútornom predpise, ak u zamestnávateľa nemôže pôsobiť odborový orgán), a z ďalších zdrojov fondu.
Toľko litera Zákona č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde. V zákone sa dočítate aj o tom, že vytvárať takýto fond jednopercentným prídelom musia len tí podnikatelia, ktorí dosiahli zisk, ostatní len 0,6 percent. A tí, čo netvoria zisk sú povinní tvoriť fond v rámci možností svojho rozpočtu. Čiže nemusia…
Toto je ten zákon, ktorý mal na mysli Štefanec?
Zamestnávateľ môže v rámci svojej sociálnej politiky poskytovať zamestnancom podľa §7 toho istého zákona č. 152/1994 Z.z. zo sociálneho fondu prostriedky: na stravovanie nad rozsah Zákonníka práce, na dopravu do zamestnania a späť, na služby, ktoré zamestnanec využíva na regeneráciu pracovnej sily, na účasť na kultúrnych a športových podujatiach, na zdravotnú starostlivosť, na sociálnu výpomoc a pôžičky, na doplnkové dôchodkové sporenie, okrem príspevku, ktorý je zamestnávateľ povinný platiť podľa zákona o doplnkovom dôchodkovom sporení a na ďalšiu realizáciu podnikovej sociálnej politiky v oblasti starostlivosti o zamestnancov.
Príspevok môže byť poskytnutý aj rodinnému príslušníkovi a bývalému zamestnancovi na dôchodku. Takýto príspevok je zdaňovaný ako každý iný príjem zo závislej činnosti.
Na konci znenia zákona je veta: „Ak sa tieto prostriedky v danom roku nevyčerpajú, môžu sa previesť do nasledujúceho kalendárneho roka.“ Môžu, ale nemusia!
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravila Tatiana Krauszová.
