Ľuboš Blaha: Európa, nestrať tvár!

V poslednom čase si všímam, že v Európskej únii pribúda prípadov pokrytectva, na ktoré som nebol zvyknutý. Súvisí to najmú s krízou na Ukrajine, ktorá Európu zbavuje otvorenej, progresívnej a mierumilovnej orientácie a uvrháva ju do falošnosti a dvojtvárnosti. Spomeniem niekoľko príkladov.

Ako môže EP vyzývať Slovensko k uznaniu Kosova?!

Európsky parlament nedávno vyzval Slovensko a ďalšie „vzdorujúce“ štáty, vrátane Španielska, Grécka či Rumunska, aby uznali štát Kosovo. Mal tým na mysli srbskú provinciu Kosovo, ktorá sa vyhlásila za samostatný štát v rozpore s medzinárodným právom, v rozpore s vôľou Srbska. To Európskemu parlamentu neprekáža, veď koho by zaujímalo medzinárodné právo, keď ide o Srbsko. Pikantné je, že len prednedávnom ten istý Európsky parlament odmietol uznať odtrhnutie Krymu od Ukrajiny s odôvodnením, že by išlo o porušenie medzinárodného práva. A ešte aj na Krym uvalil sankcie… Koho by zaujímal tento dvojitý meter, keď ide o Rusko…

Žiaľ, aj takýto je niekedy Európsky parlament – v jednom prípade treba vyzývať „vzdorujúce“ štáty, aby odobrili porušenie medzinárodného práva, v inom prípade treba v mene medzinárodného práva uvaľovať sankcie na nevinných ľudí na Kryme za to, že prejavili svoju vôľu nebyť súčasťou Ukrajiny. Málokedy sa v dejinách politiky stáva, že by jedna inštitúcia v priebehu niekoľkých mesiacov dokázala prijať dve úplne protirečivé vyhlásenia: áno, podľa môjho názoru ide o číre pokrytectvo, ktoré sa v Štrasburgu už ani nesnažia kamuflovať.

Našťastie, Slovensko si na rozdiel od Európskeho parlamentu váži medzinárodné právo a bude ho rešpektovať. Čiže Kosovo jednoducho neuzná. Kosovo má byť srbské, kým Srbsko nepovie, že súhlasí s jeho odčlenením. Kým Srbsko nesúhlasí s odthnutím Kosova, tak Kosovo je srbské, bodka. Z absurdne pokryteckého vyhlásenia Európskeho parlamentu vyplýva iba jediné: poslanci EP, ktorí hlasovali za toto vyhlásenie, stratili akékoľvek morálne právo kritizovať odtrhnutie Krymu od Ukrajiny, ak zo seba nechcú robiť úplných politických akrobatov. Pretože len akrobati dokážu robiť v priamom prenose tie najneuveriteľnejšie saltá a kotrmelce a pritom sa ešte aj usmievať.

 Ako môže Európa ignorovať (samo)vraždy na Ukrajine?

Iný príklad pokrytectva, s ktorým sa človek v Európe stretne, sa týka Ukrajiny. Na Ukrajine pred pár dňami spáchal údajnú samovraždu už šiesty politik, ktorý kedysi podporoval bývalého prezidenta. Dvaja obesení (asi neopatrne narábali so špagátom), ďalší vypadol zo 17. poschodia (zrejme sa učil lietať), jeden zastrelený (asi strieľal zajace a omylom strelil seba). Samozrejme, západným médiám sa to nezdá byť ani trošičku podozrivé, veď politici bežne páchajú každý druhý týždeň samovraždy, no nie?

Mimochodom, keď v Rusku zastrelili Borisa Nemcova, tak každý pologramotný rusofób vypisoval konšpirácie o tom, ako to bolo zinscenované Kremľom, ale keď na Ukrajine odporcov Majdanu likvidujú ako prasce na bitúnku, tak to je len veľká náhoda a páni asi mali len postmajdanovské depresie. Budem to opakovať donekonečna: prekáža mi dvojitý meter, prekáža mi propaganda a prekáža mi pokrytectvo. Ukrajina proste nie je v poriadku. To, čo sa tam deje, je proste neakceptovateľné. Otázka je, dokedy si Európska únia bude nad tým zatvárať oči.

The Economist – časopis, ktorý má vplyv… zaslúžene?

Tretí príklad pokrytectva, s akým sa možno stretnúť v liberálnych európskych kruhoch, sa netýka európskych inštitúcií, ale aj tak je dobrou ilustráciou. Veľa európskych úradníkov číta britský neoliberálny týždenník The Economist a robím tak aj ja, pretože sa neuzatváram pred inými názormi, aj keď s nimi nesúhlasím. Tento časopis je v Bruseli aj Štrasburgu relatívne obľúbený, číta ho tam väčšina politikov či novinárov. Aj preto má zmysel sa ním zaoberať.

Väčšina článkov v tomto časopise vyzýva k tvrdým protrhovým reformám, obhajuje nadnárodné korporácie a fandí pravicovej politike. Do toho vulgárna rusofóbia, lacná kritika Venezuely, Syrizy, Podemosu a vlastne akejkoľvek ľavice. A aby som nezabudol, celé to dopĺňa obhajoba gejov a trávy, keďže, ako opakujem, nejde o neokonzervatívny, ale o neoliberálny časopis. Ako ľavičar som z ich článkov zväčša skôr znudený, občas znechutený, ale väčšinou takéto plátky beriem s rezervou – stále je to zväčša ďaleko inteligentnejšie než naše pravicové médiá. Pred pár týždňami ale uverejnili niečo ozaj neuveriteľné.

Ako môže The Economist obhajovať militantné a nemorálne postoje?!

Vo svojej analýze nemeckej zahraničnej politiky dospeli k záveru, že Nemci kladú dôraz na pacifizmus (používať všetky iné nástroje okrem vojny) a na morálny rozmer (princípy, zásady, právo). Dokladali to aktuálnym postojom Nemecka k Rusku. Nebudem teraz polemizovať s touto svojskou analýzou, vydesilo ma skôr odporúčanie, ktoré The Economist na záver doplnil: najskôr odcitovali Fridricha Veľkého (mimochodom, iróniou je, že to bol pruský kráľ a dobyvateľ, ktorý sa podielal na prvom delení Poľska), podľa ktorého je „diplomacia bez zbraní ako muzika bez hudobných nástrojov“ (čiže výzva k zbrojeniu a vojne!) a potom dodali, že ak bude chcieť byť Nemecko naďalej eticky čisté, nikdy nebude môcť byť sebavedomý líder. Inými slovami, The Economist prekáža, že Nemecko nie je dosť militantné a dosť nemorálne!

Priznám sa, že keby som si niečo takéto prečítal v nejakom neonacistickom magazíne, v ktorom pobláznení náckovia vyzývajú k vojne a vysmievajú sa z morálky, tak by som to bral ako nechutný, ale štandardný neonacistický folklór. Ak ale k vojne a absencii morálky vyzýva jeden z najčítanejších svetových ekonomických časopisov, ktorého obsah „vykráda“ polovica našich pravicových médií a politikov, som neskutočne pobúrený. The Economist sa nebezpečne vyklonil od neoliberalizmu k neofašizmu, čo je proces, ktorý akoby bol neoliberálom súdení – spomeňme na Pinochetovo Čile.

Ten istý meter, prosím!

Ak bude pokrytectvo v Európe pokračovať a ak k nemu budú prispievať aj médiá, obávam sa, že sa tak skoro stability a mieru nedočkáme. Európa by sa nemala vo svoje geopolitickej orientácie nechať unášať emóciami a mala by sa snažiť o určitú konzistenciu.

Ten istý meter ako na Krym by mala uplatňovať aj na Kosovo. Ten istý meter ako na Rusko by mala uplatňovať aj na Ukrajinu. Iba tak bude naďalej možné hovoriť o morálke, práve a mierumilovnej povahy európskej politiky. A to aj napriek čudným želaniam neoliberálnych časopisov…

Verím, že sa Európskej únii podarí oprostiť od pokrytectva a vrátiť sa k hodnotám, ktoré vždy tvorili jej identitu.

Komentár pripravil poslanec NR SR Ľuboš Blaha.