EuropskeNoviny.sk
Opäť v rámci Európskej únie narážame na dvojaký meter. V prípade Slovenska bolo treba vstupom do EÚ nepriedušne zavrieť našu hranicu s okolím EÚ, v našom prípade s Ukrajinou. Bolo treba ošetriť nielen fyzickú nepriechodnosť, zničiť pašerácke tunely, ale aj odstaviť gangy pašerákov ľudí. Detto Poľsko a Maďarsko a ďalší noví členovia EÚ. Krajiny strednej a východnej Európy si svoje povinnosti postupne splnili, nesnažili sa z toho spraviť problém a vyplakávať.
Keď príde na juh Európy, situácia je vždy iná. Ak východ konsolidoval postkomunistické financie sám, napriek obrovskému rozdielu v životnej úrovni, bol to jeho problém. A tak to bolo správne. Ak si mali dať financie do poriadku po vlastnom prehajdákaní na juhu – problém bol zrazu problémom všetkých. A menili sa narýchlo pravidlá, prakticky na protikladné. Krajiny už neručili za svoje záväzky sami, ako kázala Lisabonská zmluva, ale začali si ručiť krížom krážom navzájom.
Rovnaká je dnes situácia s utečencami. Problém narúšanej hranice má byť problémom všetkých. Pravidlá sa menia na opačné a opäť sa falošne a účelovo používa už toľkokrát doudierané slovo „solidarita“.
Prečo netrápi južanské štáty a Brusel osud miliárd ľudí v rozvojových krajinách, ktorí ani nehorázne peniaze na vyplatenie pašerákov nemajú?
A predovšetkým, prečo ich netrápi korupcia v Grécku a na Sicílii, vďaka ktorej môžu pašeráci transportovať desaťtisíce ľudí? Identifikovať pašerácke lode je s dnešnou technikou hračka, problémom je, že niekto nad tým dlho privieral oko. Veď biznis je to výnosný a zvýši z neho aj na všimné, teda vlastne „nevšimné“ pre úradníkov a pohraničnú stráž.
A aké je riešenie? Strana SaS už predstavila riešenia ako vybavovanie žiadostí o azyl priamo v rozvojových krajinách a dôsledné stráženie hraníc. Dlhodobým riešením jadra problému je pomáhať rozvojovým krajinám vo forme vzdelávania, teda učiť ich chytať ryby. Toto bola aj jedna z mála vecí, ktoré sa za socializmu, ktorý inak stále kritizujem, robili dobre.
Vyselektujme tých, čo na to majú, urobme z nich doktorov, architektov, ale aj sústružníkov. Ale pod podmienkou, že sa vrátia do svojich vlastí a budú šíriť, čo sa naučili. Tak, aby mali šancu pozdvihnúť sa celé spoločenstvá, nie len zopár zbehov.
Mimochodom, rozvojové krajiny žijú z poľnohospodárstva. Vývoj je vždy postupný a tak potrebujú byť najprv úspešní vo vývoze poľnohospodárskych výrobkov, aby mohli postúpiť ďalej. Skúste však v EÚ navrhnúť umožniť im to (čiastočným) zrušením dovozných bariér.
Čo myslíte, budú v Bruseli a na juhu naďalej pokračovať vo frenetickom pokriku o solidarite, alebo vypleštia oči od zdesenia?
Komentára pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Jozef Rajtár, tímlíder SaS pre štíhly štát.
