Egyptskí prevádzači: Keby sme mali na výber, nerobili by sme to

Na piesočnatej pláži egyptského pobrežia stoja dvaja muži pozorujúci rodiny s deťmi snažiace sa dostať do Európy. „Vláda pre nás nerobí nič. Sme rybári, ale nemáme čo chytiť,“ vysvetľuje jeden z mužov kapitánov rybárskych lodí – prečo sa venujú prevádzačstvu.

Dedinka Burdž Mughayzil je v podstate dedinou pašerákov. Miestni tvrdia, že už odtiaľ zmizlo dvetisíc mužov a chlapcov. Niektorí mali len jedenásť, dvanásť rokov. Všetkých láka život v Európe. Mnohí ale končia v talianskych väzniciach obvinení z prevádzačstva alebo ich cestou zabijú.

Obete vlastných rodičov

Americká CNN sa vydala po stopách detí z malých dediniek na pobreží Stredozemného mora, ktoré sa po mori na lodiach snažia dostať do talianskeho hlavného mesta – Ríma – kde sa stávajú obeťami drogových gangov či obchodníkov s bielym mäsom.

Tisícky detí, v túžbe po lepšej budúcnosti, riskujú svoje životy a spolčujú sa s obchodníkmi s ľuďmi.

„Pracujeme na lodiach. Posádka má 15 osôb. Keby nám egyptská vláda pomáhala, nemuseli by sme toto robiť,“ hovoria kapitáni lodí Mahmúd a Mohamed.

Tieto výlety môžu trvať až deväť dní, celý čas na otvorenom mori. Egyptská vláda síce tvrdí, že zvýšila ostražitosť pozdĺž pobrežia, ale pašeráci si vždy nájdu cestu ako von.

Na preplnených rybárskych lodiach ľudia riskujú svoje životy. „Je to veľmi riskantné. Mohli by sme dostať 25 rokov alebo trest smrti, ak by sa niečo stalo. Nedajbože, ak by sa niekomu na palube niečo stalo,“ potvrdzujú kapitáni.

Riskujú aj rok väzenia v talianskom žalári a pästnásttisícovú pokutu za každého jedného človeka na palube. Pokuta tak môže dosiahnuť  milióny eur. „Je to riziko, ktoré vedome podstupujeme,“ priznáva jeden z kapitánov.

Život v riziku

Egyptskí rodičia tvrdia, že ich deti idú do Európy dobrovoľne s vidinou lepšieho života. Deti, ktoré CNN v Taliansku vyspovedala, ale tvrdili, že rodičia od nich žiadajú, aby si v Európe našli prácu a peniaze posielali domov.

Úrady v Egypte i Taliansku v tom majú jasno – vinní sú podľa nich rodičia, minimálne v tom, že opustili svoje deti.

Ani život pašerákov nie je prechádza ružovou záhradou. „Žijeme tým dennodenne. Nezáleží na tom, či si uvedomujete riziko. Dostali sme za to zaplatené – my aj posádka – desaťtisíc egyptských libier (1 300 dolárov) každý. Toto stačí pre moju rodinu na jeden mesiac. A potom? Riskovať opäť alebo umrieť od hladu?“ pýta sa kapitán.

Podľa údajov talianskeho ministerstva práce, sa do Talianska plavia tisíce neplnoletých Egypťanov s cieľom využiť štátnu ochranu talianskych úradov, ktorá im je garantovaná, keď do krajiny dorazia bez sprievodu.

Sú rodina

Nielen pasažieri sú ale maloletí, podľa kapitána Mahmúda nemajú osemnásť rokov častokrát ani členovia posádky. Aj on si myslí, že sa na nebezpečnú cestu vydávajú pod tlakom svojich rodín.

„Ľudia v dedinách predávajú svoje deti. Rozmýšľajú asi tak, že keď ich je desať, nemajú čo jesť. Keď ich je deväť, je to o niečo lepšie. Keď ich bude osem bude to ešte lepšie,“ hovorí kapitán Mahmúd. „A keď dvoch zavrú?“ pýta sa. „Je to stále lepšie, ako keď všetci umrú,“ vysvetľuje zmýšľanie ľudí a zdôrazňuje, že deti sú len obeťami rodičov, ktorí nemajú čo dať do úst.

Za ľudí, ktorí na ich palube zahynú, cítia zodpovednosť. „Ak sa im niečo stane, stane sa to nám. Ak sa loď potopí, potopíme sa spolu,„ hovorí Mahmúd.

„Sú to naši bratia, bratranci. Stále vidíme ich tváre,“ dopĺňa kolegu Mohamed.

Viac sa dozviete na spravodajskom portáli www.noviny.sk.