EuropskeNoviny.sk
Xenofóbia nie je nadávka. Je to termín, ktorý znamená chorobný strach z cudzieho. Bolo by pekné, keby sa národy „východnej EÚ“ mohli zo svojho postoja voči migrantom vyviniť duševnou poruchou. Keby trpeli xenofóbiou, nemohli by za to.
Je peknou tradíciou v pohostinnej krajinke pod najmenšími veľhorami sveta, že keď prídu na zábavu chlapci zo susednej dediny, domáci im dajú na búdku. Lebo sú cudzí. Hajzli. Bratislavčania neznášajú „cépéčkárov“ a zvyšok Slovenska neznáša Blavákov. Prečo by mali tí ľudia zniesť akurát nejakých privandrovalcov z Afriky?
Nie, nie je to choroba. Toto je jeden zo základných pudov, ktoré pomáhali našim predkom prežívať – strach z tých druhých, ktorí si prišli po ich jedlo, samice a mladé. Nie fóbia, len prastarý primitívny opičí inštinkt. Ako trebárs pohlavný pud.
Moderný muž aj napriek neodbytnej erekcii vie, že nemôže len tak mírnix-dírnix skočiť na bársktorú fajnovú čajočku na ulici. Že bez naplnenia istých rituálov nemôže na žiadnu, že vlastne môže na máloktorú, alebo dokonca na nijakú. Keby sme tu mali toľko znásilnení, koľko sexuálnych frustrácií, stali by sa nevyhnutnou súčasťou bontónu a zahaľovanie genitálií by bolo považované za vrcholne neslušné.
Že by sme nemali byť neslušní k cudzím len preto, lebo naše primitívne pudy nám kážu umlátiť ich šutrom alebo papekom, to je už, zdá sa, priveľmi pokrokový koncept. A treba podotknúť, že neschopnosť ovládnuť tento pud nie je otázkou inteligencie ani vzdelania. Je to vec charakteru. Vzdelaní inteligentní ľudia, ktorí majú v paži bojovať so svojimi pudmi a predsudkami, ich dokážu obdivuhodne racionalizovať.
Vymenujú vám všetky príklady, kedy integrácia imigrantov na celej čiare zlyhala. Ani sa nepokúsia z nich poučiť a nájsť funkčný spôsob začlenenia prisťahovalcov do našej kultúry. Je jednoduchšie nevpustiť ich do krajiny.
Lenže utečenci sú tu.
Racionálne fakty sú, že päťstotisíc utečencov je zhruba jedno promile obyvateľstva únie. Že percentuálny podiel migrantov v ľudskej populácii sa nezmenil, len ľudská populácia od päťdesiatych rokov minulého storočia narástla z dvoch a pol na sedem miliárd. Keby sme solidaritu nečakali, ale aj poskytovali – nie Afričanom, ale Talianom, Grékom, Rakúšanom a Nemcom – tých pár tisíc cudzincov by sme si u nás ani poriadne nevšimli.
Racionalizovaný pud hovorí, že nevieme začleniť ani Rómov, ktorí sú tu už nejakých deväť storočí.
Fakty hovoria, že Rómov sme síce pred tými deviatimi storočiami nevyhubili, ale ani sme ich neprivítali. Nedovolili sme im usadiť sa, panstvo ich príležitostne lovilo pre zábavu namiesto zveri a nakoniec sme ich vo vojnovom štáte nechávali hubiť priemyselným spôsobom. Deväť storočí sme ich cielene vytláčali na okraj spoločnosti a mnohí z nich sa napriek tomu už v priebehu dvoch – troch generácií dokázali plne integrovať. Ak niekoho prekvapuje, že to ešte nedokázali všetci, tak to už veru je otázkou inteligencie a vzdelania.
Sami nemáme toľko, aby sme sa mohli deliť s masou Afričanov, tvrdí primitívny ľudoop maskovaný za hlas rozumu.
Faktom je, že patríme medzi najbohatšie národy sveta a aj keby sme obetovali veľký kus svojho pohodlia, boli by sme na tom stále lepšie, ako ktokoľvek v Afrike.
Je ale úplne jedno, čo hovorí rozum.
Nebude náhoda, že za uplynulý mesiac, počas vyvrcholenia migračnej krízy, volebné preferencie Smeru citeľne stúpli. Aj Orbánov Fidesz zrazu dokázal zvrátiť prepad svojej popularity. Pre politických vodcov by bol príval utečencov skutočnou pohromou, no pre vodcov lynčuchtivej luzy, ako Orbán a Fico, je toto stádo obetných baranov naplnením všetkých politických mokrých snov.
Žijeme v zaujímavých časoch. Píšu sa dejiny a my sa na ne dívame z prvého radu. Vo švíkoch nepraská len Schengen a Európska únia, ale samotná podstata západnej civilizácie. Pani Sloboda dostane od tetky Istoty príšernú nakladačku.
Reálne totiž máme len tri možnosti.
Ľudia, ktorí prišli o všetko, riskovali a prešli tisíce kilometrov, sa teraz neotočia a poslušne neodkráčajú späť, odkiaľ prišli.
Môžeme sa pokúsiť poučiť z minulých chýb a začleňovať ich do našej kultúry, s rizikom neúspechu.
Môžeme zopakovať postup spred deviatich storočí a vytlačiť túto ľudskú masu na perifériu.
Alebo začneme strážiť Schengen. V praxi to znamená, že ich potopíme aj s ich preplnenými člnmi a keď si pri plote z ostnatého drôtu nedajú povedať, začneme do nich strieľať. Nič iné ich nezastaví.
Všetky vyhlásenia politikov, síce skryte, ale nevyhnutne, smerujú k tretej možnosti. Tomu primitívnemu pudu, ktorému nadbiehajú, je totiž jedno, ako ochránia svoj kmeň pred tými druhými. Tlupa kašle na slobodu. Slobody sa nenaje. Tlupa chce bezpečie.
Á národy, ktoré samé od seba volajú po obmedzení slobody a ľudských práv, si svojich Putinov, Orbánov a Ficov zaslúžia.
Komentár pripravil Arpád Soltész.
