V čase, keď sociálne siete rozhodujú o popularite i úspechu, sa odkrýva mnoho. Ľudia odhaľujú charaktery v diskusiách, anonymy v tajných súkromných správach a všetci pritom online sledujú, o čom je život. Hoci všetci vieme, že často je o dosť inší, než ten virtuálny.
Keď sa do tohto sveta naloguje politik, má podľa mňa vždy na výber – buď si vyberie spojenie virtuality so skutočnosťou, alebo mu postačí internetová verzia, tzv. sociálna. Tá druhá prihráva politické body, aj keby bola v rozpore s tým, čo sa reálne deje. Mnohí politici si už vybrali a tvoria si (iba) mediálne pekný obraz. Niektorí ho dokonca ešte žijú v uliciach, regiónoch, pri ľuďoch. Sú ešte stále tzv. sociálni, ale skutočnejšie ako na sieti či dokonca v sieti.
Mnohí sa ma pýtajú, či ma ešte baví chodievať medzi ľudí, keď sú všetci zavesení na internete a tam je diskusiu ľahšie uhrať. Vždy odpovedám, že ak sa uspokojíme s online stretnutiami, začíname budovať aj online politický svet. Teda taký, ktorý vyhovuje neosobným rozhodnutiam, bez poznania skutočných pomerov, s možnosťou nakresliť si krásny obrázok, hoci mimo počítača nie je možný. Svet, v ktorom majú miesto rečníci, len nie zodpovední pracanti.
Aj včera som dostal túto otázku hneď po tom, čo som sa zmienil o jednom z mnohých letných inšpiratívnych stretnutí s občanmi (a na ktoré chcem nadviazať aj v jesennom pléne). Či ma to ešte baví.
Nuž, priznávam, že je ľahšie prihrať si politické body online, tak to dnes chodí. Takíto „štátnici“ sú dnes v kurze. Ja som však radšej za pravdu, ktorú možno spoznať z očí do očí a za svet, kde ešte veríme ľuďom. Do regiónov budem chodievať aj naďalej. Berte to, prosím, ako odpoveď predom, ak ste sa ma to chceli spýtať i vy.
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil europoslanec Miroslav Mikolášik.