EuropskeNoviny.sk
Štát dlhodobo nie je schopný zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím a ich rodinám podporu v podobe kvalitných a dostupných sociálnych služieb.
Podľa poslankyne Európskeho parlamentu Jany Žitňanskej (Nova, ECR) je situácia alarmujúca, a preto sa rozhodla nielen dať zmapovať reálnu situáciu v teréne, ale pozvať k tejto téme za okrúhly stôl odborníkov, zástupcov samospráv a štátnej správy, ako aj samotných ľudí so zdravotným postihnutím a rodičov detí so zdravotným postihnutím. „Často sa stretávam s rodinami s deťmi so zdravotným postihnutím a takmer na každom takomto stretnutí padne veta „Čo bude s našimi deťmi, keď my tu raz nebudeme? Ich deti sa častokrát nielenže nedostanú do bežných škôlok, ale ani do špeciálnych, do denných stacionárov, alebo domovov sociálnych služieb, do ktorých sú dlhé poradovníky, a tak rodičia zostávajú s deťmi doma, respektíve snažia sa za pomoci grantov a sponzorov zriaďovať nejaké pre ne alternatívne zariadenia.” Ako ďalej europoslankyňa uviedla, je neúnosné, aby rodičia a tretí sektor naďalej suplovali štát.
Podľa odborníčky na sociálnu oblasť a zdravotné postihnutie Anny Šmehilovej z realizovaného prieskumu vyplynulo, že v niektorých krajoch nie sú regionálne dostupné ani mnohé tradičné sociálne služby pre osoby so zdravotným postihnutím. „Cez infožiadosti sme oslovili všetky kraje a okresné mestá, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a aj z údajov z Centrálneho registra poskytovateľov sociálnych služieb vyšlo, že sú celé oblasti, kde úplne absentujú tieto služby. A tam, kde aj takéto služby existujú, ich kapacita ani zďaleka nie je schopná pokryť potenciálnu potrebu tejto cieľovej skupiny. Navyše sú aj finančne nedostupné.” Podľa Anny Šmehilovej keby všetci ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím požiadali o poskytovanie niektorej zo sociálnych služieb, nebolo by to na Slovensku možné.
Rodičom detí so zdravotným postihnutím najviac chýbajú centrá včasnej intervencie. „Takéto centrá, v ktorých by deti so zdravotným postihnutím od najútlejšieho veku podchytil multidisciplinárny tím odborníkov, a tak zvýšil do budúcna ich kvalitu života, by potrebovalo každé väčšie mesto,” tvrdí Mária Machajdíková z Nadácie SOCIA. Hoci za posledné obdobie začali vznikať v krajských mestách, fungujú často len vďaka zahraničným grantom alebo charitatívnym zbierkam.
„Život so zdravotným postihnutím však nie je vôbec jednoduchý. Že potrebujete pomoc a služby tu a teraz, si uvedomíte o to viac, keď to zažijete na vlastnej koži, vo vlastnej rodine,” zdôrazňovali samotní rodičia detí s postihnutím v diskusii na seminári.
Samosprávy spolu so štátom musia byť schopné zabezpečiť sociálne služby pre každého odkázaného občana, aby mohol čo najdlhšie zotrvať v prirodzenom sociálnom prostredí. Podľa odborníčky na sociálne služby Lýdie Brichtovej máme na Slovensku až 70 % obcí, ktoré neposkytujú ani opatrovateľskú službu svojim občanom.
Podľa zástupcu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Petra Szaba, ktorý sa na seminári zúčastnil, dopyt po sociálnych službách rastie, vrátane tých pre deti so zdravotným postihnutím, avšak ako upozornil, tieto by nemali nahrádzať ich vzdelávanie. Reagoval tak na skutočnosť, že mnohé deti so zdravotným postihnutím sa nedostanú do predškolských zariadení.
S cieľom umožniť osobám so zdravotným postihnutím, aby mohli žiť nezávislým spôsobom života a plne sa podieľať na všetkých aspektoch života, ratifikovalo Slovensko pred siedmimi rokmi Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, a tým sa zaviazalo prijať také opatrenia, ktorými okrem iného osobám so zdravotným postihnutím na rovnakom základe s ostatnými zabezpečí prístup aj k sociálnym službám v mestských, ako aj vo vidieckych oblastiach. „Slovensko musí prestať porušovať tieto práva osôb so zdravotným postihnutím,” uzatvára Jana Žitňanská.
