Eugen Jurzyca: Európska centrálna banka lacnými peniazmi odďaľuje reformy

Európska centrálna banka (ECB) prekvapivo predstavila predĺženie cielených dlhodobých refinančných operácií (TLTRO). Za pôsobivo znejúcim názvom je však pomerne jednoduchá vec – ECB bude do ekonomiky nalievať ešte viac umelo lacných peňazí, s cieľom stimulovať alebo aspoň stabilizovať ekonomiku. No aj keď krok Európskej centrálnej banky môže krátkodobo pomôcť, aj toto je jeden z prístupov, ktoré dostali ekonomiku eurozóny do nelichotivej situácie, v ktorej sa dnes nachádza. A viac lacných peňazí znamená ešte menšiu ochotu vykonávať reformy.

Boj proti klesajúcemu rastu

Krok ECB bol prekvapivý v dôsledku toho, že trh očakával, že TLTRO budú v súlade s pôvodnými plánmi centrálnej banky nadobro zastavené. Odhady budúceho ekonomického rastu sú však čoraz pesimistickejšie. Zatiaľ čo ešte pred 3 mesiacmi Európska centrálna banka očakávala, že HDP eurozóny tento rok vzrastie o 1,7%, aktuálne už očakáva len rast vo výške 1,1% HDP. Podľa ekonóma Paula Diggle zo Standard Investments je krok predĺžiť TLTRO najbližšie k priznaniu toho, že ekonomika eurozóny má väčšie ťažkosti, než je ECB ochotná pripustiť.

No aj keď bude krok Európskej centrálnej banky pre ekonomiku stimulom, je tiež varovným signálom. Rozhodnutie nepokračovať v spomínanom programe totiž predseda ECB Mario Draghi potvrdil len pred 3 mesiacmi. V reakcii na tento krok tak klesla hodnota niektorých veľkých bánk eurozóny ako sú Deutsche Bank alebo Commerzbank o zhruba 5%.

Európska centrálna banka nemôže čas kupovať večne

Európska centrálna banka by pritom už dnes, aj bez predĺženia TLTRO, podporovala ekonomiku v minulosti bezprecedentným spôsobom. Hlavná úroková sadzba ECB je dlhodobo na úrovni 0,00% a depozitná sadzba je dokonca na úrovni -0,40%. Navyše, ECB podporuje ekonomiku aj prostredníctvom tzv. programu kvantitatívneho uvoľňovania, ktorý dosahuje výšku 2,6 bilióna eur. Ide tak o pokračovanie trendov, ktoré ECB nasleduje už viac ako 10 rokov, od počiatku finančnej krízy v rokoch 2007 a 2008.

Lacné peniaze od Európskej centrálnej banky môžu ekonomike a vládam poskytnúť nejaký čas (za cenu väčších problémov v budúcnosti), aby vykonali nevyhnutné reformy, prípadne napríklad nechali skrachovať nefungujúce banky a veľké firmy. No vlády eurozóny vo všeobecnosti tieto možnosti nevyužili zodpovedne, ale len na pokračovanie vo svojich populistických a neudržateľných politikách.

Spoliehať sa na štedrosť Európskej centrálnej banky však nie je možné naveky. Je totiž možné očakávať, že stimuly ECB budú postupne na ekonomiku účinkovať čoraz menej. Inak povedané, na rovnakú úroveň stimulácie bude musieť Európska centrálna banka použiť väčšiu a väčšiu „palebnú silu“. Tá sa však bude môcť zväčšovať len do úrovne, ktorá neohrozí inflačné ciele Európskej centrálnej banky. Skôr či neskôr tak ECB pri stimulovaní ekonomiky bude mať zviazané ruky a bolo by dobré, keby sa na to krajiny eurozóny pripravili.

Stále rastúce dlhy

Vďaka lacným peniazom ECB mohli krajiny eurozóny vykonávať reformy, ako napríklad znižovanie regulačnej záťaže alebo znižovanie vládnych výdavkov, a spolu s tým znižovanie zadlžovania. No namiesto toho, aby za kúpený čas vlády eurozóny napríklad znižovali svoje dlhy, po viac ako 10 rokoch lacných peňazí ECB je výsledkom presný opak. Zatiaľ čo začiatkom krízy v 3. štvrťroku 2008 dosahoval dlh dnešných 19 krajín eurozóny 66,3% a v roku 2010 to bolo 82,3%, dnes je to až 86,1%. Je fér povedať, že od roku 2014 začal dlh eurozóny v pomere k HDP klesať. Z vrcholu 91,8% HDP v roku 2014 však dosiahol zníženie len na 86,8% HDP v roku 2017 (najnovší rok s kompletnými štatistikami), čo je stále ďaleko viac ako pred krízou. V dôsledku toho, ako aj vzhľadom na to, že stimulácia ekonomiky zo strany Európskej centrálnej banky je blízko svojich limitov, sú dnes krajiny eurozóny na prípadnú krízu pripravené oveľa horšie ako tomu bolo v roku 2008.

Ešte väčšie rozdiely je navyše vidno pri pohľade na nominálne dlhy. Zatiaľ čo v 3. štvrťroku 2008 boli dlhy 19 krajín eurozóny vo výške 6,4 bilióna eur a v roku 2010 už dosiahli výšku 7,8 bilióna eur, v 3. štvrťroku 2018 (posledné údaje na Eurostate) už mali výšku 9,9 bilióna eur. Nominálne zadlženie eurozóny pritom rástlo bez výnimky každý jeden rok od krízy (a aj roky predtým).

Masívny nárast dlhov sa v pomere k HDP môže ľahšie stratiť, vzhľadom na ekonomický rast eurozóny v poslednom desaťročí. No vzhľadom na to, že tento rast bol založený na vode, konkrétne na lacných a neudržateľných peniazoch ECB, nominálne dlhy môžu mať smerom pre budúcnosť väčšiu výpovednú hodnotu. A tak, keď má Európska centrálna banka problém čo i len so zrušením jedného programu na stimuláciu ekonomiky, v dôsledku čoraz vyšších dlhov to bude v budúcnosti ešte ťažšie.

Obnova v nedohľadne

Európska centrálna banka preto fakticky pôsobí ako “dobrý známy”, ktorý svojmu nezamestnanému kamarátovi s nereálnymi podnikateľskými nápadmi požičiava peniaze, aby sa postavil na nohy, a pritom nemusel znížiť svoj životný štandard. No namiesto toho, aby si tento kamarát našiel prácu a ukončil projekty, ktoré nemajú zmysel, nepracuje o nič viac, akurát vytvára nové a nové nerealistické projekty.

Stimuly ECB tak jednoznačne zabránili reformám. Bez nich by totiž krajiny eurozóny nemali žiadnu inú voľbu. Ak by nevykonali poctivé reformy a pokračovali v nastúpenom trende, nikto by im peniaze nepožičal a nevyhnutne by tak skrachovali. A aj keď sú reformy medzi politikmi veľmi nepopulárne, krach krajiny by bol ešte horší a s ešte vážnejšími následkami. Možno teda nastal čas prestať si klamať a podporovať nezodpovedné vlády. Ak totiž Európska centrálna banka bude pokračovať vo takomto smerovaní aj naďalej, udržateľná obnova eurozóny je vylúčená a skôr či neskôr nastane čas, keď ani všetka ekonomická sila ECB nebude stačiť na to, aby zabezpečila ekonomický rast eurozóny.

Riešenie v Manifeste slovenského eurorealizmu

V manifeste slovenského eurorealizmu SaS predstavuje konkrétne riešenia, ktoré by mohli zabrániť nezodpovednému prístupu ECB – redefinícia hlavného cieľu ECB, cenovej stability. Rada guvernérov Európskej centrálnej banky konkrétne kvantifikuje tento cieľ ako snahu udržať mieru inflácie „pod, avšak v blízkosti 2 % v strednodobom horizonte“. No tvrdiť, že ceny sú stabilné, keď rastú o takmer 2 percentá ročne je logický nezmysel. Namiesto toho by cieľom Európskej centrálnej banky malo byť dosiahnuť infláciu vo výške 0%, čo by znamenalo, že ceny by v sumáre nemali ani rásť ani klesať. Zároveň by ECB mala mať zakázané financovať verejný dlh, čiže bolo by vhodné explicitne zakázať ECB vstupovať do fiškálnej situácie. V neposlednom rade by rozhodnutia ECB mali byť vykonávané na základe veľkosti základného imania danej krajiny, aby dlžníci pri hlasovaní nemali väčšiu silu ako veritelia.

To všetko by zásadne obmedzilo možnosti ECB pri stimulovaní ekonomiky, no v prospech menšieho zadlžovania a stabilnejších cien pre ľudí. Európska centrálna banka by tak krátkodobo mohla prispieť k oslabeniu ekonomiky, no z dlhodobého hľadiska by ekonomický rast bol robustnejší a eurozóna by sa mohla konečne dostať na udržateľnú cestu.

Autor článku: Eugen Jurzyca

Zdroj:
1. https://www.ecb.europa.eu/press/pr/date/2019/html/ecb.mp190307~7d8a9d2665.en.html
2. https://www.ft.com/content/7ceb815e-40cd-11e9-b896-fe36ec32aece

Kandidát na europoslanca Eugen Jurzyca je líder kandidátky politickej strany Sloboda a Solidarita pre eurovoľby 2019. Je tiež významný slovenský ekonóm a spoluautor návrhu reformy Európskej únie pod názvom “Manifest slovenského eurorealizmu”. Ideálny kandidát na europoslanca do európskeho Výboru pre vnútorný trh, ktorý dokonale rozumie verejným financiám.