EuropskeNoviny.sk
Šírenie koronavírusu sa vo väčšine krajín spomaľuje, niektoré dokonca už otvárajú hranice a rušia karantény či iné obmedzenia pohybu osôb. Môže sa zdať, že ak nepríde druhá vlna, máme takmer vyhraté, ale nie je to vôbec také jednoduché. Po spúšti, ktorú vírus narobil, totiž ostáva výrazne oslabená ekonomika, teda zlé časy. V takých je potrebné rozpustiť časť rezerv našich či európskych rozpočtov z minulých (prinajhoršom v budúcich) dobrých časov. Ale nie hocijako, aby sa veľká časť peňazí záchranného balíka kdesi neefektívne nestratila.
V celoeurópskej diskusii o riešení následkov sa najčastejšie hovorí, že
– rozpočet EÚ by sa mal zväčšiť takmer na dvojnásobok,
– peniaze sa majú poskytovať viac vo forme darov, menej vo forme pôžičiek,
– štáty s nižším verejným dlhom majú pomôcť štátom s vyšším dlhom, aby všetky štáty mohli rovnako dotovať svoje firmy a umožniť im tak súťažiť vo férovej súťaži,
– následky krízy treba financovať z úverov, ktoré si zoberie EÚ, lebo tá si požičia lacnejšie než za čo by si v priemere požičali jednotlivé štáty
Je to však takto najlepšie? Toto je totiž kľúčová debata, ktorá ovplyvní fungovanie EÚ na veľmi dlhý čas. Odpovie na mnohé otázky o budúcom fungovaní EÚ, ktoré ovplyvňujú aj náš každodenný život. Napríklad, aké vysoké dane budeme platiť, alebo či sa nám oplatí prijímať nepopulárne, ale potrebné reformy a pripravovať sa v dobrých časoch na zlé časy.
Nech sa páči, uvediem sedem princípov, ktoré sa, podľa mňa, zdôrazňujú vo verejných diskusiách málo či vôbec, a ktoré by sme pritom mali dodržiavať, ak chceme EÚ zachrániť aj pred negatívnymi dôsledkami záchranného balíka, nech bude mať akúkoľvek podobu.
- Členským štátom sa musí oplácať pripravovať sa v dobrých časoch na zlé časy
Ak pripustíme, aby za celú Úniu riešilo následky kríz len zopár vybraných štátov, ktoré sa na ne poctivo pripravovali v dobrých časoch, tak riskujeme, že zodpovedné štáty budú mať tendenciu uniknúť z takto chápaného jadra Únie. Náznak toho vidno na čerstvom rozhodnutí nemeckého ústavného súdu. Ten spochybnil správnosť politiky Európskej centrálnej banky, ktorá menovou politikou umožňuje niektorým členským štátom eurozóny vyhýbať sa potrebným reformám na úkor iných štátov. Riskujeme tiež, že štáty, ktoré doma presadzujú nepopulárne, ale potrebné reformy, budú demotivované robiť tak aj naďalej. Rozmenené na drobné to znamená, že Nemecko bude len ťažko ochotné pomáhať Taliansku, ktoré si znižuje vek odchodu do dôchodku na nižšiu úroveň ako majú Nemci. Len ťažko budú štáty s reformovanými ekonomikami pomáhať Francúzsku kde sa reformy zastavili na odpore žltých viest. Stabilita EÚ nie je ohrozená v prvom rade hrozbou, že odídu členské štáty, ktoré nemajú udržateľné verejné financie a nerobia reformy, ale hrozbou, že sa od nej budú odťahovať práve štáty, ktoré majú nízke dlhy a výkonné ekonomiky. Alternatívou je, že zodpovedné štáty budú časom tiež nezodpovedné. Ak sa ukáže, že zodpovednosť sa neopláca, a populizmus áno. A to by určite znamenalo koniec EÚ.
- Financovanie a rozdeľovanie rozpočtu by malo byť transparentné, nech je jasné, kto komu pomáha
Tu si pomôžem príkladom. Občas sa priateľ ocitne v núdzi. A vy ste na tom práve dobre. Predstavte si to. Príde za vami a požiada o pomoc. Napríklad 5 tisíc eur. Možnosti sú rôzne. Môže to byť dar (bude vám zaň vďačný). Alebo dar s podmienkami (že v dobrých časoch si už bude odkladať na zlé časy). Alebo pôžička, tiež s podmienkami alebo bez podmienok (aj za pôžičku by bol priateľ zrejme vďačný). Prípadne vám navrhne, aby ste si zobrali spoločný dlh. Posledná možnosť znie pekne, ale. Zoberiete si spoločný dlh a začne doťahovanie, kto bude môcť koľko z neho minúť. Nasledovať budú hádky o tom, kto bude koľko z neho splácať. Priateľ vám vďačný nebude a možno ho aj stratíte. Ak spoločný dlh odmietnete a priateľ bude stále trvať na dare či pôžičke bez podmienok, tak to, podľa mňa, nebudete vy, kto nechcel, aby sa pomoc zrealizovala.
- Dlhodobé systémové zmeny treba robiť pri riešení systémových problémov, nie pri prírodných katastrofách
Napríklad Zákonník práce meňme, ak máme dlhodobo vysokú nezamestnanosť, nie po výbuchu sopky.
Ak by sa ukázalo, že aktivity financované z rozpočtu EÚ majú v priemere dlhodobo väčší prínos pre ľudí, než tie, ktoré sú financované z rozpočtov členských štátov, potom uvažujme o zvýšení centrálneho rozpočtu na ich úkor. Ale nič také sa neukazuje. Ukazuje sa len akútna potreba financovania zmiernenia následkov krízy. Na to nie je potrebné meniť systém prechodom na financovanie vlastnými zdrojmi EÚ a nie je potrebné ani zvýšenie rozpočtu na dvojnásobok na večné časy.
- Neprekračujme veľmi bezpečnú výšku verejného dlhu, nevieme, aké krízy nás čakajú
Odborníci na medicínu varujú pred druhou vlnou koronakrízy, odborníci na ekonómiu už dlho hovoria, že krízy vždy boli a vždy budú. Súčasná kríza je vážna, to ale neznamená, že čím viac si na zníženie je negatívnych dopadov požičiame, tým lepšie. Hoci by sa tak mohlo zdať z doterajšieho priebehu verejnej diskusie.
- Na pokrízovú obnovu sa musia zložiť všetci okrem tých najzraniteľnejších, výnimky by nemali dostať ani politicky najsilnejšie sektory
Ak v kríze prídu o prácu obaja rodičia, rodina zrejme zníži výdavky. Na prekonanie obdobia si možno požičia peniaze, asi nevypovie hypotéku, ale veľmi pravdepodobne obmedzí výdavky na tovary a služby, ktoré nie sú úplne nevyhnutné. Tak by sme mali pristupovať aj k rozpočtu EÚ a prehodnotiť súčasné výdavky. Niektoré projekty financované z EÚ vyhodnocuje Európsky dvor audítorov ako neefektívne.
- Záujem ľudí v EÚ nie je deklarovaný aritmetický priemer toho, čo chcú veritelia a ich dlžníci, ani toho, čo chcú tí, ktorí dávajú granty a tí, ktorí ich dostávajú
Politici (národní či európski) majú občas tendenciu vypočuť si všetky zainteresované strany a prijať „spravodlivé“ rozhodnutie v záujme všetkých. Nie náhodou to preto často býva rozhodnutie na úkor tých, ktorí sa diskusie nezúčastnili. Napríklad na úkor budúcich generácií. Často to býva rozhodnutie na úkor tých, ktorým chýbajú informácie. Napríklad o tom, že pred následkami krízy nás nechráni Brusel ani Bratislava, len my si na to požičiavame.
Ak by bol záujem ľudí v EÚ rovný deklarovanému priemeru záujmu veriteľov a dlžníkov, zničili by sme dlhodobú stabilitu verejných financií a pri silnejšom hlase dlžníkov by sme zničili veriteľov. Nielen dnešných, ale najmä tých budúcich.
- Úver si má brať ten, kto bude mať najvyššiu návratnosť, nie ten, kto si vie požičať najlacnejšie
Neplatí, že je lepšie, ak si berie úver EÚ, než keď si ho berú členské štáty, lebo ho dostane lacnejšie. Rovnako neplatí, že je lepšie, ak si zoberú úver členské štáty než samosprávy či súkromné firmy, lebo ho dostanú lacnejšie. Ak by to platilo, tak by bolo výhodné, aby Komisia financovala všetky pizzerie v EÚ. Tiež by platilo, že keby sa spojili všetci spotrebitelia sveta, tak by si mohli kúpiť autá s obrovskou množstevnou zľavou a bolo by to pre nich zdanlivo výhodné. Ale život ukazuje, že to tak nie je. Lebo pri distribúcií áut by nastalo toľko problémov spojených s rozdelením nákladov a výnosov s ňou spojených, že by bol takýto systém nakoniec menej efektívny a drahší, než systém so súkromnými obchodníkmi.
Pri formovaní záchranného balíka a jeho následnom rozdeľovaní nedajme prednosť veľkým, mediálne atraktívnym stámiliardovým gestám. Ak nechceme pri riešení dopadov jednej krízy zbytočne zvýšiť pravdepodobnosť ďalšej.
Autorom komentáru je europoslanec Eugen Jurzyca.
