Podľa OECD medzi najefektívnejšie spôsoby znižovania emisií skleníkových plynov patria politiky oceňujúce uhlík, teda také, kde znečisťovateľ platí za každú jednotku vypusteného uhlíka. Avšak nová Komisia sa v zelenej dohode vydáva skôr inou cestou – pokúša sa definovať, ktoré hospodárske činnosti sú „zelené“, a presunúť do nich kapitál. Štúdia OECD však takéto typy politík vyhodnotila ako neefektívne.
Podľa Jurzycu je nevyhnutné zvážiť správnosť tak zásadného rozhodnutia a porozumieť tomu, prečo Komisia začala uprednostňovať nákladnejšiu alternatívu a nie riešenia založené na oceňovaní uhlíka: „Naším cieľom je presadzovať taký typ politiky, pri ktorom každé vynaložené euro zníži čo najväčšie množstvo vypusteného oxidu uhličitého, preto je veľmi dôležité, aby takémuto rozhodnutiu predchádzali kvalitné analýzy.“
Európska únia by podľa europoslanca mala sledovať, akú hodnotu získava za vynaložené zdroje. Odvoláva sa na nedávne zistenie INESS, že odstránenie jednej tony CO2 z ovzdušia kúpou emisných povoleniek by Slovensko vyšlo 15-krát lacnejšie ako dotáciami elektromobilov. „Ak je prioritou EÚ uhlíková neutralita, logicky treba porovnať, za akú cenu sa limitovalo vypúšťanie CO2 pri rôznych riešeniach,“ hovorí.
Eugen Jurzyca taktiež chce, aby sa ekologické opatrenia EÚ vyhodnotili aj spätne. Správnymi analýzami by sa mohla Komisia vyvarovať chýb, ktorých sa v minulosti dopustila, ako napríklad podpora biopalív alebo environmentálna zložka v rámci dotácií v spoločnej poľnohospodárskej politike.