Mám 16 rokov, nezažil som Nežnú revolúciu ani 17. november, aj tak považujem dnešný sviatok za jeden z najdôležitejších, ktorý si pripomíname. Dnešný deň je dňom boja za slobodu a demokraciu. Po 32 rokoch sa zdá, že pomaly zabúdame, čím si a čo sme vďaka boju proti totalite získali. Získali sme to najdôležitejšie – slobodu.
Autorom je študent gymnázia a najmladší člen redakcie Európskych Novín Marco Németh
Píše sa rok 1989, Praha. O 16. hodine sa začali študenti schádzať na oficiálnom pietnom akte, ktorý sa konal pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala. Bol to študent, ktorý zomrel počas demonštrácie študentov proti nemeckej okupácii Česko-Slovenskej republiky. Zhromaždený dav sa následne vydal protestovať proti komunistickej vláde a za zmenu pomerov v Česko-Slovensku. Nikto nevedel, ako sa celá akcia skončí. Bol to hrdinský čin tisícok mladých ľudí, ktorým vďačíme za vymoženosti, ktoré dnes máme.
Nádej pre Slovensko, ktorá svitla po 42-ročnej totalitnej vláde komunistov, netrvala dlho. Nastúpila politika xenofóbie, populizmu a nacionalizmu. Mečiarove vlády priniesli frustráciu prevažnej časti obyvateľstva. Následné obdobie, keď sme mohli upevniť základy demokracie, trvalo príliš krátko. Fico sa vydal cestou nacionálno-populistického vládnutia a svojou sociálno-demokratickou politikou priviedol Slovensko do problémov nevídanej miery.
Rozdeľovanie spoločnosti
17. november je pocta ľuďom, ktorí sa nebáli postaviť sa režimom aj za cenu nedozerných následkov. Ľuďom, ktorým nebolo jedno, ako vyzerá naša krajina, a ako v nej žijeme. Píše sa teraz rok 2021, je 32 rokov od udalostí na pražskej Národnej triede, a my žijeme v spoločnosti, v ktorej sa občania nespájajú, ale rozdeľujú. Útočia jeden na druhého, hulákajú, nadávajú. Sklamanie z doterajšieho vývoja spoločnosti je obrovské, nedôvera voči politikom je alarmujúca. Naši rodičia a starí rodičia stáli na námestiach a volali po lepšej spoločnej budúcnosti, nechceli denne zažívať nenávisť, agresivitu a neúctu. Bola ich snaha a odvaha zbytočná? Ideme tým správnym smerom? Na túto kardinálnu otázku nesmieme nikdy zabudnúť, popreli by sme tým totiž základnú myšlienku demokratického systému.
Majme na pamäti stále aktuálny výrok Václava Havla: „Ľahostajnosť k druhým a ľahostajnosť k osudu je presne tým, čo otvára dvere zlu.“ V dnešných ťažkých časoch sa práve ľahostajnosť rozmáha medzi slušnými ľuďmi a nespokojné agresívne masy sa snažia určovať pravidlá hry. Sú skutočne osobné invektívy a nedôstojná agresivita univerzálnym riešením našich súčasných problémov?