EuropskeNoviny.sk
Na Slovensku zažívame déja vu spred roka. Situácia v našej krajine je najhoršia na svete, ľudia zbytočne umierajú a my sa tomu nečinne prizeráme. Premiér Heger síce včera, samozrejme, bez ostatných koaličných partnerov, vyhlásil núdzový stav a predstavil najnovšie pravidlá „lockdownu,“ musel by sa však stať zázrak, aby aktuálne obmedzenia bleskovo zastavili rútiacu sa lavínu.
Autorom je Marco Németh, študent gymnázia a člen redakcie Európskych Novín
Nový lockdown sa menil a tvoril niekoľko dní. Hovoríme o dňoch, počas ktorých zomreli desiatky ľudí. Obchody, gastro, hotely, či kiná sú zatvorené, školy však zostali otvorené. Aj napriek tomu, že infekcia sa šíri najmä medzi školopovinnými deťmi, ktoré tvoria asi 25 % všetkých nových prípadov. Minister školstva síce argumentuje tým, že zatvorenie škôl už len počas druhej vlny môže mať nedozerné následky, pripomína tiež odporúčania WHO, avšak realita na Slovensku je dnes o niečom inom. Už nie je v hre vzdelanie, ale ľudské životy. Neklamme si a priznajme si, že máme znovu obrovský problém.
A to už ani nehovorím o množstve výnimiek. Ak by sme chceli preháňať, tak asi len havkovia žijúci v byte pocítia váhu “tvrdého lockdownu”, ich pohyb je reálne obmedzený, môžu ísť na prechádzku maximálne do 500 m od svojho domova.
Správnym a jediným riešením je okamžite zaviesť skutočne tvrdý lockdown, s následným uvoľňovaním pre OP (očkovaný, prekonaný). Len takto si vieme ešte ako-tak zachrániť tohtoročné Vianoce.
Smutné je, že sa história spred roka znovu opakuje, len v zlovestnejších tmavších farbách. Aj vtedy strach kompetentných zo straty popularity zabránil konať v tej správnej chvíli.
Slovensku chýba líder
Slovensku v najťažších časoch chýba líder. Líder, ktorý by vedel zjednotiť spoločnosť a vrátiť ju na správnu koľaj, aj pomocou nepopulárnych rozhodnutí. Miesto toho máme politikov, ktorí sa trasú za hlasmi voličov, chcú ich získať hoci aj cez mŕtvoly. Koalícia to už dávno vzdala, nové žabomyšie vojny medzi „partnermi“ sú na dennom poriadku, problémy len bublocú, neriešia sa. Parlamentná opozícia zase bojuje s časom. Ide jej o krk, preto je ochotná vytasiť všetky zbrane, aj keď sú už dávno za akoukoľvek čiarou. Je ochotná obetovať aj svojich priaznivcov, len aby sa sama zachránila. Čo k tomu dodať? Toto sa všetko deje uprostred krízy, počas ktorej zomierajú naši blízki.
Je až neuveriteľné, že si ako spoločnosť neuvedomujeme, v akej sme situácii. Nachádzame sa uprostred humanitárnej krízy, za ktorú si tentoraz už viac-menej môžeme sami. Keby sme si chceli vykopať vlastný hrob, vyzeralo by to presne takto. Akoby nám chýbal pud sebazáchovy, zabúdame na jednotu a empatiu. Okolo nás prevláda ľahostajnosť, sebectvo, tvrdohlavosť, nenávisť a neúcta k odborníkom. Musíme si však uvedomiť, že rozpoltená spoločnosť stráca svoju silu, dynamiku, perspektívu a za to onedlho draho zaplatíme.
