EuropskeNoviny.sk
BRATISLAVA / V rozhovore sme sa rozprávali s europoslankyňou Miriam Lexmann o Slovensku a Európskom parlamente, o 35. výročí Sviečkovej manifestácie a o slobode, ale aj o bezpečnosti dát v Európskej únii a o ochrane detí na sociálnych sieťach.
Martin Klus európskym audítorom pravdepodobne nebude. Ako na to reagujete vy a ako reagujete aj na výzvu prezidentky Zuzany Čaputovej, aby vláda stiahla túto nomináciu?
Myslím si, že to, čo sa stalo v Európskom parlamente tento týždeň, je aj takým zrkadlom toho, ako vyzerá naša vláda a ako si dokáže stanoviť svoje ciele a ako si ich dokáže aj presadiť. Nehlasovala ani jedna frakcia Európskeho parlamentu, teda ani frakcia, v ktorej je súčasná strana premiéra. Nie je to prvýkrát, čo naše nominácie neprechádzajú v európskych štruktúrach. Treba sa nad tým zamyslieť, prečo sa toto deje, aby sa takéto niečo nedialo. Je to záujem Slovenskej republiky a našich občanov, ale aj európskych občanov, aby sme mali dobrých kvalitných ľudí na správnych miestach. Ale aj ak máme týchto kvalitných ľudí, aby sme si ich dokázali presadiť. V európskych štruktúrach to nie je samozrejmé, že akceptujú akýkoľvek návrh a treba ho vysvetľovať, prečo tento návrh a táto osoba je vhodná na danú funkciu.
Čím si vysvetľujete napríklad to, že títo naši ľudia neprechádzajú? Máme zlý lobbing v rámci Bruselu, chodia naši vládni predstavitelia menej často do Bruselu ako z iných krajín alebo tam nemajú kontakty? Predchádzajúci premiér mal problém vôbec sa vyjadriť po anglicky, čiže aj tie komunikačné schopnosti môžu byť bariéra?
Určite tie komunikačné, ale aj spôsob, akým sa robí diplomacia. To by sme sa mohli od niektorých krajín učiť. A možno aj taká väčšia jednota. Vidím, že v iných krajinách, aj napriek politickým rozdielom, konfliktom alebo súpereniu, ktoré sú normálne a patria do spoločnosti, sa vedia zhodnúť, že toto je náš záujem a vedia si ho vylobbovať. My máme často problém, že každý si lobbuje svoj záujem, a tým činom v tom európskom priestore nevyzeráme jednotne a nevieme sa postaviť za svojich ľudí. Tu vidím veľké medzery, ktoré by sme mali dobehnúť.
Poďme k ďalšej téme. V sobotu 25. marca si pripomenieme 35. výročie Sviečkovej manifestácie a práve vy ste pri tejto príležitosti minulý týždeň v europarlamente v spolupráci s Ústavom pamäti národa zorganizovali výstavu. Akú a pre koho?
Túto výstavu som sa rozhodla zorganizovať aj práve preto, že europarlament v roku 1988 na Sviečkovú manifestáciu zareagoval veľmi rýchlo. Prijala sa rezolúcia, ktorá jasne odsúdila brutalitu a cynizmus komunistického režimu vo vtedajšom Československu, kde europarlament požadoval to, aby sa dodržiavali ľudské práva a náboženské slobody a aby socialistické Československo dodržiavalo aj medzinárodné dohovory. Bola to veľmi silná rezolúcia z europarlamentu. Treba povedať, že na túto Sviečkovú demonštráciu zareagoval celý svet cez hlas Ameriky, BBC, nemecké médiá. Svet videl, čo sa tu deje. Nielen tá brutalita režimu, ktorý zasiahol proti ľuďom, ktorí prišli so sviečkou v mieri. Neboli tam konflikty. Samozrejme, tie ŠTB-ácke vplyvy sa snažili vyvolať nejaký konflikt, ale tí ľudia tam pokojne a ticho stáli a demonštrovali za svoje práva a boli brutálne potlačení, zbití obuškami, vodnými delami.
Tá brutalita bola neuveriteľná. Treba si uvedomiť, že tam prišlo niekoľko tisíc ľudí – napriek tomu, že neexistovali sociálne siete a televízia tiež fungovala inak. To je jedna stránka, že tí ľudia si to dokázali medzi sebou povedať. Médiá hlásili, že sa do nemocníc špeciálne dávajú konzervy krvi, že sa pripravujú operačné sály a polícia, tajná a bezpečnostná služba. Vytváral sa strach, aby tam nikto neprišiel – napriek tomu tam prišli. Sú to hrdinovia a stále žijú medzi nami. Myslím si, že dnes je ten deň, kedy musíme poďakovať za to, že máme slobodu a zamyslieť sa nad tým, či s tou slobodou narábame zodpovedne.
Bola to snaha upozorniť najskôr na náboženské práva u nás vo vtedajšom Československu, ale zároveň tretím bodom bol aj zápas so zrovnoprávnením ľudských práv a všeobecne uznaním ľudských práv v našej krajine. Čo to pre nás znamená dnes a čo ten boj za ľudské práva znamená pre vás osobne? Vy ste sa vyjadrovali dosť o Číne, ktorá sa postavila proti vám a uvalila na vás sankcie. Takže ako to beriete vy s odstupom aj týchto 35-tich rokov, čo sa týka vlastnej osoby?
Je dôležité, aby sme si slobodu chránili a uvedomovali si jej cenu. To nie sú len tie 80. roky, ale aj 50. roky, kde ľudia boli mučení, týraní, prišli o život pre komunistický brutálny režim. Toto všetko by sme mali niesť v pamäti, aby sme si uvedomili, že sloboda musí byť chránená každý deň našou činnosťou. Je krehká a môžeme ju kedykoľvek stratiť. Čo sa týka sankcií voči mojej osobe, sú to teraz dva roky a považujem to práve aj za nosenie toho odkazu Sviečkovej demonštrácie.
Svetlo nádeje, ktoré bolo zažaté vtedy na Hviezdoslavovom námestí a ktoré nás viedlo do roku 1989, kedy sme nastúpili na cestu slobody, tak toto svetlo treba dávať aj ďalej. Je množstvo krajín, kde ľudia stále zápasia o svoju slobodu a kde sú brutálne potláčaní, väznení a mučení. Je dôležité, aby sme sa ich zastali. Ja to považujem za svoju morálnu povinnosť niesť toto svetlo ďalej aj prostredníctvom europarlamentu a pomáhať a stáť pri týchto ľuďoch.
