EuropskeNoviny.sk
Počas socializmu sme žili všetci za ostnatým drôtom. Po 2. svetovej vojne sme mali zhruba rovnakú ekonomickú úroveň ako Rakúsko. Stačilo štyridsať rokov a prílišná snaha rozdeľovať koláč spôsobila, že po páde železnej opony sme len čumeli, ako ohromne sa od nás
Rakúšania vzdialili so svojou životnou úrovňou. Im rástol koláč oveľa rýchlejšie, a aj najchudobnejší dostali slušnú porciu.
Druhým príkladom sú reformy z rokov 2003 – 2005. Fico ich zvozil pod čiernu zem, no nakoniec priniesli obdobie „tatranského tigra“ a dali zbohom vysokej nezamestnanosti a nižšiemu ekonomickému rastu. Prosperita sa zvýšila pre rozhodujúcu časť obyvateľstva.
Treťou skúsenosťou sú machinácie s druhým pilierom dôchodkového systému. Fico zaviedol garancie, ktoré pre sporiteľov priniesli takmer nulový výnos za 12 rokov. Oproti tomu, negarantovaný akciový indexový fond, ktorý som tam prepašoval, za rovnaké obdobie zarobil vyše 200 %. Fico takto obral budúcich dôchodcov o miliardy eur. Bol by to obrovský škandál, keby ľudia vedeli lepšie vnímať, o čo prichádzajú kvôli diletantom. Nenavýšené prostriedky na účtoch však nebolia tak, ako skutočne zobraté peniaze z účtu či peňaženiek.
Môj posledný príklad je o platoch. Konkrétnejšie o tom, ako nás Ficovo vládnutie oberá o vyššie čísla na výplatných páskach. Keď prvýkrát prišiel k moci v roku 2006, ročný priemerný príjem (v čistom) bol na Slovensku na úrovni 6 tisíc eur. Keď v roku 2019 odchádzal tretíkrát, už sme mali takmer 10 tisíc. Parádny výkon, nie? Nevieme, kým to neporovnáme s inými krajinami. Poliaci v rovnakom čase išli z 5 400 na 10 200, Česi zo 6 400 na 12 tisíc a Estónci zo 6 000 na 14 200. A to ešte neporovnávam v parite kúpnej sily, ktorá lepšie zohľadňuje kúpyschopnosť obyvateľstva.
Trochu zjednodušene povedané, keby nám nebol vládol Fico, ale napríklad estónska vláda, tak sme teraz všetci výrazne bohatší. Neschopnosť riadiť ekonomiku, naskakovať na svetové trendy a robiť reformy má svoju daň.
Ľudovít Ódor, europoslanec /PS, RE/.
