EuropskeNoviny.sk
Po roku 1948, kedy bol prijatý ústavný zákon, v ktorom bola sloboda prejavu a tlače zaručovaná tým, že: „Každý môže v medziach zákona prejavovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo akýmkoľvek spôsobom. Výkon tohto práva nemôže byť nikomu na ujmu“ Toľko citácia. Ústava z roku 1948 slobodu tlače zaručovala a nebolo povolené tlač predbežne cenzurovať. Formulácie v paragrafoch toto zaručovali, negarantovali však slobodu po prejave. Takisto aj sloboda náboženského vyznania bola podobným spôsobom deklarovaná a zároveň so slobodou tlače ani jednu túto slobodu nebolo možné vymáhať.
Ústava bola chápaná nie ako právny ale ako politický dokument. Ako o tom píšu v komentári Tlačového zákona Valko, Vozár a Lapšanský: „O socialistickej ústavnej garancii slobody prejavu možno vo všeobecnosti povedať, že bola obmedziteľná v ľubovoľnom rozsahu bez požiadavky na zachovanie zmyslu a podstaty základného práva.” Sloboda slova chápaná vo svojej absolútnej podstate nemala miesto v zákonných normách tej doby. Zákon na ochranu republiky, ktorý dovtedy platil bol nahradený zákonom o ochrane ľudovodemokratickej republiky, čo v praxi znamenalo, že sa zmenil len názov, ale obsah zostal rovnaký. Mal dosah na akékoľvek činy a vyjadrenia, ktoré sa aj z nepozornosti dotýkali vtedajšieho fungovania spoločnosti a kritizovali ho.
Podľa ustanovení vtedajších zákonov mohol byť profesionálne činný len ten novinár, ktorý bol členom Zväzu československých novinárov. Zväz určoval detaily novinárskej praxe, napríklad vyjadrovacie prostriedky a bol prisluhovačom zriadenia. Slovník používaný novinármi či už v novinách alebo v iných médiách musel kopírovať ideologické smerovanie a mal byť pomocníkom pri podpore budovateľských snáh českého a slovenského ľudu, jeho boja za mier a byť nápomocný pri jeho výchove k láske k vlasti, k zriadeniu a k vtedajšiemu spoločenskému poriadku. Toto bolo považované za vôľu pracujúceho ľudu. V boji s tými, ktorí zastávali iný názor bol nápomocný aj trestný zákon, v ktorom sa objavili termíny ako poburovanie proti republike, aj z nedbanlivosti alebo nepriateľstvo proti republike. Sloboda prejavu bola obmedzovaná všemocnými formuláciami ako napríklad budovanie spoločného socialistického štátu alebo osobný rozvoj ku prospechu všetkých. Ústava z roku 1948 formálne nepovoľovala predbežnú cenzúru, avšak jej zmena v roku 1960 už toto znenie neobsahovala.
