EuropskeNoviny.sk
V súčasnosti naprieč európskymi krajinami rezonuje silná téma približovania platov zamestnancov východnej a západnej Európy, alebo novších a starších členských krajín Európskej únie. Mnohí skeptici a odporcovia vyrovnávania mzdových rozdielov považujú diskusie a snahy o konvergenciu miezd za utópiu. Pristúpením k Zmluve o Európskej únii sme sa mali stať súčasťou spoločenstva krajín, ktorých cieľom je vzájomná podpora hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti a solidarity. Jedným zo snáh členských krajín Európskej únie je aj jednotný vnútorný trh a konvergencia medzi krajinami, ktorá sa prejaví aj vo vyrovnávaní rozdielov v otázkach sociálnych a ekonomických. Pokiaľ je jednotný európsky trh spoločný pre všetkých, tak konkurencia postavená na nízkych mzdových nákladoch je ako poskytovanie tovarov či služieb za dampingovú cenu alebo ako tiché uznanie zákonitostí nekalej súťaže.
Rozdeľme si pre potreby nasledujúcej analýzy krajiny podľa výšky čistého príjmu do troch skupín. Prvú nazveme skupinou vyspelých krajín západnej Európy, kde patria napríklad Švédsko, Fínsko, Holandsko, Dánsko, Luxembursko či Švajčiarsko, a priemerný čistý príjem je na úrovni cez 3 600 eur. Druhú skupinu tvoria z pohľadu čistého príjmu rozvinuté krajiny západnej Európy, ako napríklad Francúzsko, Rakúsko, Taliansko, a čistý príjem je na úrovni takmer 1 900 eur. Poslednou skupinou sú z pohľadu platov tzv. rozvojové krajiny, ktoré sú reprezentované krajinami strednej a východnej Európy a teda aj novými členskými krajinami Európskej únie vrátane Slovenska. V týchto krajinách je priemerný čistý príjem na úrovni necelých 750 eur, čo nie je ani štvrtina príjmov najvyspelejších krajín, a ani polovica rozvinutých krajín Európy. Slovensko dosahuje len tretinu príjmov priemeru Európskej únie. Podobne, prípadne ešte horšie, sú na tom aj ďalšie novšie členské krajiny EÚ.
Častým a určite logickým a legitímnym argumentom proti výraznej mzdovej konvergencii sú životné náklady obyvateľov jednotlivých krajín a daňové a odvodové zaťaženie. Tak sa teda na porovnanie príjmov jednotlivých skupín krajín pozrime detailnejšou optikou podielu nákladov na bývanie na disponibilnom príjme.
Náklady na bývanie, ako jedna z najvýznamnejších položiek životných nákladov, sú určite v jednotlivých krajinách odlišné. Nie je však pravidlom, že v krajinách s najvyššími príjmami sú aj náklady na bývanie v percentuálnom vyjadrení tou najväčšou položkou z disponibilného príjmu. Najnižšie náklady na bývanie má Malta, najvyššie má Grécko. Priemer EÚ je 32,9% a Euro zóny 32,1%. Spolu s Holandskom, Dánskom, Nemeckom a napríklad Švajčiarskom, teda vyspelými krajinami Európy z pohľadu príjmov, má vysoký podiel nákladov na bývanie z disponibilného príjmu aj Bulharsko, Rumunsko, Česká republika a Poľsko, teda krajiny z bloku s najnižšími príjmami. Náklady na bývanie na Slovensku predstavujú 30,4% z disponibilného príjmu, čo je len mierne pod priemerom EÚ a Eurozóny. Nižšie náklady na bývanie ako percento z disponibilného príjmu v porovnaní so Slovenskom má zo západnej Európy napríklad Luxembursko, Taliansko, Portugalsko, Francúzsko, Rakúsko alebo Fínsko.
Priemerný podiel nákladov na bývanie tvorí asi tretinu z celkového príjmu v rámci celej EÚ. Tomu sa značne približuje aj Slovensko, pričom ale v príjmoch dosahuje len jednu tretinu priemeru EÚ. Porovnateľný podiel nákladov na bývanie na disponibilnom príjme majú Nemecko s Bulharskom, Rumunsko so Švédskom, Česká republika so Švajčiarskom, Poľsko s Nórskom, Cyprus s Luxemburskom alebo Slovensko s Fínskom. Pritom z pohľadu čistého príjmu sa uvedené príklady krajín nachádzajú v úplne rozdielnych skupinách a dimenziách. Z komparácie vyplýva, že podiel nákladov na bývanie na celkovom príjme je v krajinách strednej a východnej Európy porovnateľný s krajinami vyspelej západnej Európy, tvorí asi tretinu, ale z pohľadu príjmov sú nové členské krajiny hlboko pod európskym priemerom.
Ďalším výpovedným ukazovateľom môže byť podiel čistého príjmu na celkovom príjme, pričom tento je najvyšší práve vo vyspelých európskych krajinách s najvyššími platmi a to v priemere necelých 65%. Pre porovnanie v krajinách strednej Európy je to necelých 58 %. Ak znížime podiel čistých príjmov na celkovom príjme o podiel predstavujúci náklady na bývanie, dostaneme akýsi „zostatok“ z príjmu, ktorý možno využiť na financovanie ďalších nevyhnutných položiek spotreby, zábavu, vzdelávanie, oddych či úspory. Takýto zostatok predstavuje v krajinách vyspelej Európy necelých 33%, v rozvinutých krajinách 29% a v rozvojových krajinách len 27%. Z toho vyplýva, že aj krajiny západnej Európy so svojimi nákladmi na bývanie a daňovým a odvodovým zaťažením majú príjmy aj po „očistení“ o tieto náklady stále výrazne vyššie ako krajiny strednej či východnej Európy a dokážu kumulovať viac prostriedkov na úspory či míňať na ďalšiu spotrebu. Tak isto možno poprieť tvrdenie, že v krajinách s vyššími príjmami je podiel nákladov na bývanie taktiež vyšší.
Veľmi zaujímavé sa javí aj zisťovanie o životných podmienkach európskych domácností cez tzv. neschopnosť domácností niečo si dovoliť. Z takéhoto zisťovania vychádza, že 9% slovenských domácností si nedokáže dovoliť teplo v domove (podobne je na tom Slovinsko, Česká republika), 60% domácností si nemôže dovoliť zaplatiť týždeň dovolenky mimo domova (horšie je na tom už len Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko), tretina domácností si nemôže dovoliť každý druhý deň mäsité jedlo (podobne ako Rumunsko, Lotyšsko či Maďarsko), a každá druhá domácnosť nedokáže čeliť nepredvídateľným finančným nákladom, podobne ako aj v Českej republike.
Najvyšší podiel neschopnosti udržať teplo v dome má Bulharsko, kde je takto postihnutých priemerne 52,6% domácností, nasleduje Litva s 43,8%. Priemer európskych krajín je 11,5% domácností a najnižší podiel majú Fínsko s 3,3% domácností, Švédsko s 2,5%, Luxembursko s 1,6% domácností, Nórsko s 0,8% a Švajčiarsko s 0,6% domácností. Na Slovensku si nedokáže udržať teplo v domácnosti 9,1% domácností.
Najvyšší podiel neschopnosti zaplatiť týždeň dovolenky v roku mimo domova má Rumunsko, kde v priemere 80,3% si nemôže dovoliť dovolenku, nasleduje Bulharsko s 77,3%, Maďarsko má 63,5% a Slovensko 60,1%. Priemer európskych krajín je pritom 11,5% domácností. Najnižší podiel, teda kde je najmenší podiel domácnosti, ktoré si nemôžu dovoliť zaplatiť dovolenku majú Luxembursko 16,7%, Švédsko 13,7%, Švajčiarsko 10,9% a Nórsko 10,3%. Najvyšší podiel neschopnosti mať každý druhý deň mäsité jedlo je v Bulharsku, 51,5% domácností, na Slovensku je to 31,7%, nasleduje Rumunsko 31,3%, Lotyšsko 29,5%, Maďarsko 28,9%, Litva 27,5% a Česká republika 18,4%. Priemer európskych krajín je 13,1% a najnižší podiel majú Švédsko 4,1%, Luxembursko 3,9%, Španielsko 3,8% a Švajčiarsko 2,8%. Najvyšší podiel neschopnosti čeliť nepredvídateľným finančným nákladom má Bulharsko 77,7% domácností, nasleduje Litva 73,9%, Maďarsko 72,3%, Lotyšsko 67,6%, Poľsko 58,6%, Česká republika 49,5% a Slovensko má priemerne 47,7% domácností neschopných čeliť nepredvídateľným finančným nákladom. Priemer európskych krajín je 44,4% a najnižší podiel majú Luxembursko 28,6%, Nórsko 27,7%, Malta 26,4% a Švajčiarsko 23,5%. Je evidentné, že krajiny s najvyššími príjmami majú zároveň najnižší podiel „neschopnosti“ a naopak, krajiny s najnižšími príjmami majú tento podiel najvyšší. Z tohto zisťovania nám opäť vyplýva záver, že rozvojové krajiny – nové členské štáty Európskej únie – krajiny strednej a východnej Európy majú oveľa vyššiu mieru neschopnosti udržať teplo v dome, zaplatiť si týždeň dovolenky v roku mimo domova, mať každý druhý deň mäsitý pokrm a čeliť nepredvídaným finančným nákladom.
A tak na základe celkovej komparácie môžeme vyvodiť jednoduchý a všeobecný záver, že kým po zaplatení daní, odvodov a nákladov na bývanie priemernému Fínovi zostane na ďalšiu spotrebu, či dovolenku, zábavu alebo úspory 1200 eur, Slovákovi (v tom lepšom prípade) zostane 330 eur. Pritom Fín má porovnateľný podiel čistého príjmu na celkovom príjme, ako aj podiel nákladov na bývanie na celkovom príjme ako Slovák. Len samotný príjem už porovnateľný nie je. Na druhej strane je produktivita práce na Slovensku vyššia ako v mnohých ďalších európskych krajinách, kde sú príjmy vyššie, a približuje sa priemernej produktivite práce krajín EÚ, presahuje 80% podiel, a v rokoch 2007 – 2013 rástla rýchlejšie ako mzdy. Jednou z najväčších výziev v oblasti mzdovej úrovne na Slovensku je zvýšiť podiel miezd na HDP, teda zabezpečiť spravodlivejšie prerozdelenie bohatstva v krajine. Tento podiel na Slovensku stagnuje a pohybuje sa len okolo 31%. Ide o jeden z najnižších podielov z krajín EÚ. Aj keď je v súčasnosti oživenie ekonomiky ovplyvnené najmä spotrebou domácností, na ktorú priamo vplývajú mzdy, väčšinu bohatstva krajiny si berú firmy v podobe ziskov. Ohodnotenie zamestnancov je veľmi nízke a, navyše, nejde ani na úkor investícií, ale v prospech rastúcich ziskov firiem. Podiel ziskov na HDP je najvyšší spomedzi V4. Produktivita práce je na Slovensku dlhodobo vysoká a každým rokom rastie. Rastúca produktivita práce sa však neodráža v dostatočnom raste miezd.
Po tomto krátkom komparatívnom exkurze si teda spoločne položme ešte raz otázku, prečo by snaha o rast platov v krajinách strednej a východnej Európy, teda aj na Slovensku, a ich približovanie sa k tým v krajinách Európy západnej, mala byť snahou sizyfovskou?! Prečo by sme nemali bojovať za vyššie platy porovnateľné s tými v krajinách západnej a vyspelej Európy? Ak nám v rámci jednotnej Európy konečne prekáža konzumovať druhotriedne nekvalitné potraviny s vysokou cenou, malo by nám konečne prekážať byť aj druhotriednou lacnou pracovnou silou s vysokou produktivitou práce.
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravila Monika Uhlerová, viceprezidentka Konfederácie odborových zväzov SR
