EuropskeNoviny.sk
Žijem v meste, ktoré bolo v priebehu jedného jediného desaťročia svedkom hrôz pripomínajúcich antickú drámu. Hrôz, ktoré poznačili vzťahy v oblasti až do dnešných dní. Na Slovenskú nájdete len málo miest, ktoré boli takou križovatkou kultúr ako práve Galanta. Ospalé kozmopolitné mestečko si žilo vlastným takmer izolovaným životom až do chvíle, keď počas rokov 1938 – 1947 postupne odtiaľto vyhnali najprv Slovákov, potom Židov, potom Rómov a napokon Maďarov.
Po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 bolo vyháňanie slovenského obyvateľstva z oblasti živelné, sprevádzané vlnou nenávisti a násilia. Z Javorinky (miestnej časti Galanty) vyháňali maďarskí sedliaci Slovákov motykami a vidlami, takže si neraz zachraňovali holé životy a nestihli si so sebou nič vziať. Na inom mieste maďarskí vojaci prepadli slovenskú ľudovú školu a učiteľa, ktorý si odmietol pripnúť maďarskú trikolóru, zbili a dokopali na zemi. Vypaľovanie domov, ničenie obchodov, terorizovanie obyvateľstva prebiehalo na celom území okupovaného južného Slovenska. O pár rokov neskôr deportovali len z Galanty 1800 Židov do koncentračných táborov. Nasledovali Rómovia, ktorých vraždili neraz priamo na miestach. Napríklad pri Trhovom Mýte postrieľali vo vodách Malého Dunaja 60 Rómov, z toho sedem detí. Po vojne mnohí túžili po pomste, a tak začali vyháňať Maďarov. Najprv živelne, neskôr na základe dohody o slovensko-maďarskej výmene obyvateľstva. Lenže kým Slováci z Maďarska sem prišli dobrovoľne, Maďarov deportovali proti ich vôli. Najprv nariadením Slovenskej národnej rady prepustili všetkých občanov maďarskej národnosti zo štátnych služieb, zbavili ich občianstva a odobrali im školy, a potom im doručili rozhodnutie o odsune. Keďže však panovala tradičná korupcia, tí majetnejší sa mohli vykúpiť a reslovakizovať. Na mnohých miestach organizovalo deportácie vojsko – obkľúčilo dedinu, obyvatelia dostali pätnásť minút na zbalenie a po uplynutí ultimáta ich nahnali do nákladných vozňov – tzv. dobytčiakov. Keďže niektorí z nich sa len nedávno vrátili v takých vagónoch z koncentračných táborov, odsun sprevádzala panika, strach a plač. No aj Slováci, ktorí prišli z Maďarska, sa v konečnom dôsledku cítili oklamaní. V rozpore s tým, čo im sľúbili, dostali menšie majetky, než tie, ktoré zanechali, namiesto vytúženého slovenského prostredia ich zasadili opäť do maďarského a na svoje veľké rozčarovanie už čoskoro zistili, že sú tu nevítaní – a to tak zo strany Maďarov ako aj pôvodných Slovákov. Iróniou osudu zostáva, že politicky zodpovedných činiteľov za túto nešťastnú až tragickú kapitolu našich dejín na oboch stranách neskôr popravili. Vladimíra Clementisa v roku 1952 a Imreho Nagya v roku 1958.
Prečo to spomínam? V týchto dňoch si pripomíname 70. výročie začiatku slovensko-maďarskej výmeny obyvateľstva. U našich južných susedov je 12. apríl dokonca pamätným dňom vysťahovaných Maďarov (deportácie sa začali 12. apríla 1947, o deň neskôr dorazil prvý transport presídlených Slovákov z Maďarska do Galanty a Serede). Je to dosť dlhý čas na to, aby sme túto tragickú kapitolu našich dejín odtabuizovali a postavili sa jej čelom. Po starých rodičov z matkinej strany som potomkom slovenských presídlencov z Tótkomlósa v Maďarsku. Hrdo sa k tomuto pôvodu hlásim a som rád, že môj dedko napokon prehovoril váhajúcu babku, ktorá nechcela ísť (teda tak mi to aspoň rozprávala babka, dedko naopak tvrdil, že babku očaril Laco Novomeský, ktorý tam bol agitovať). Išli sem za vidinou lepšieho života a predovšetkým, utekali pred národnostným prenasledovaním, lebo svojho národného presvedčenia, ktoré bolo v našej rodine veľmi silné, sa nechceli vzdať (mimochodom, Tótkomlós sa pôvodne, v 18. storočí, kedy ho zakladali moji predkovia, volal Slovenská Chmeľnica, neskôr Slovenský Komlóš a neskôr sa názov úplne pomaďarčil na Tótkomlós). Ale z ich rozprávania aj viem, koľko tragédií táto politicky nedomyslená výmena obyvateľstva spôsobila.
Slovenské politické špičky sa naďalej tvária, že sa nič nestalo. Žiaľ, stalo a trauma z tohto obdobia naďalej ovplyvňuje vzťahy na južnom a juhozápadnom Slovensku. Tu o tom vedia všetci a vždy, keď sa o tejto téme pokúšate hovoriť, vidíte v očiach starých ľudí, ktorí to prežili, zatrpknutosť, bolesť a hnev. Slováci a Maďari však nežili „tisíc rokov v konflikte“, ako sa pokúšajú falšovať dejiny nacionalisti. Naopak, väčšinu tohto obdobia spolu úzko spolupracovali, v 16. – 18. storočí bránili spolu svoje jazykové práva v mestách proti nemeckému patriciátu, spoločne vykrvácali pri obrane Európy na hraniciach s Osmanskou ríšou, bojovali bok po boku v stavovských povstaniach proti habsburskému útlaku. Je čas uzavrieť vzájomné spory a vrátiť sa k spolupráci. Je najvyšší čas využiť najpriaznivejšie obdobie vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom aké kedy historicky bolo, ale aj mimoriadne dobré osobné vzťahy slovenského a maďarského premiéra na dosiahnutie slovensko-maďarského zmierenia.
Preto som inicioval v Galante vybudovanie veľkolepého Pamätníka zmierenia, ktorý by mal byť symbolom vzájomného odpustenia, priateľstva a spolupráce všetkých občanov tohto multikultúrneho mesta, mal by byť mementom, aby sa už nikdy viac niečo také, ani podobné neopakovalo. Autorom návrhu pamätníka je akademický sochár Ladislav Sabo a mal by ho tvoriť bronzový oblúk v tvare dúhy, na ktorom sedia dve holubice s olivovými ratolesťami. Projekt sa stretol s pozitívnou odozvou u predstaviteľov Galanty i Tótkomlósa, s priaznivou odozvou slovenskej i maďarskej strany. Momentálne zisťujeme mieru ochoty slovenského a maďarského premiéra prísť odhaliť tento pamätník, podať si pod ním ruky a symbolicky tak urobiť hrubú čiaru za minulosťou. Pravda, stále existujú nacionalisti na oboch stranách, ktorí sa s touto situáciou zmieriť nechcú, ktorí požadujú ospravedlnenie alebo dokonca odškodnenie. Na stručnej rekapitulácii vzájomného vyháňania Slovákov, Židov, Rómov a Maďarov som ukázal že v tomto spore niet nevinných. Vinní sme všetci. Svoju historickú vinu za to, čo sa stalo, nesnímeme. Podľa môjho názoru je však vzájomné ospravedlnenie na mieste. Kým sa na to odhodlajú politici, chcel by som v mene všetkých slušných občanov všetkým potomkom slovenského, maďarského, židovského a rómskeho obyvateľstva na tomto území povedať sám:
Prepáčte nám to. Je nám veľmi ľúto, čo sa stalo. Stojíme tu ako historickí svedkovia, ako záruka a prísľub, že nikdy viac nedovolíme, aby sa takto zaobchádzalo s ľudskými bytosťami, že tento pamätník budujeme práve preto, aby všetci živí pamätali, čo sa stalo, aby pod ním nechali všetky krivdy, bolesti a výčitky a neprenášali ich do súčasnosti. Potrebujeme si odpustiť. Odpustiť znamená utrieť si slzy a zachrániť ľudskú spoločnosť pred jej rozkladom. Odpustenie je cesta k uzdravovaniu vlastných zranení. Neodpúšťame preto, aby sme pomohli iným, ale sebe samým. Bez odpustenia nás zväzujú reťaze horkosti, z ktorých sa nevieme vymaniť. Cena tohto odpustenia nie je jednoduchá. Najprv musíme vyrozprávať príbehy, pomenovať bolesť, odpustiť si, až potom môžeme obnoviť vzťahy. Som hlboko presvedčený, že odpustenie nám prináša slobodu a silu, oslobodzuje nás od strašného puta s ľuďmi, ktorých nenávidíme. Každým gestom odpustenia sa dostávame bližšie k vlastnej celistvosti. Stávame sa ľuďmi len prostredníctvom iných ľudí. Kedysi sa niektorí ľudia rozhodli, že nám ublížia, pretože sme pre nich nemali cenu. Ale napriek tomu im odpúšťame, pretože cenu máme. Záleží len na nás. Sme viac než predstavy, ktoré o nás majú iní. Nie je to prejav slabosti, ale našej sily. Ak si odpustíme, neznamená to, že sme zabudli, čo sa stalo. Naopak, proces odpustenia sa začína a končí len prostredníctvom čistej pravdy a úprimnosti. Všetky naše historické krivdy, bolesti a straty nás poznačia a zmenia. Môžeme mať oprávnený pocit, že to nebolo voči nám spravodlivé, ale prostredníctvom odpustenia sa z veľkej bolesti rodí veľké dobro. Chcem vás všetkých povzbudiť k tejto historickej odvahe ospravedlniť sa a odpustiť si. Iba tak sa náš spoločný osud plný príkorí, prekážok a utrpenia zmení na všestranný rozvoj naplnený vzájomnými príležitosťami, pochopením a porozumením. Po tom všetkom, čo sme tu prežili, si to všetci zaslúžime.
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Eduard Chmelár.
