Voľby do Európskeho parlamentu môžu byť plné prekvapení

Už túto sobotu rozhodnú po tretí krát voliči na Slovensku, koho na najbližších päť rokov pošleme reprezentovať Slovenskú republiku do Európskeho parlamentu. Nebývalý počet až 333 kandidátov na 29 kandidátkach politických strán svedčí o tom, že záujem o túto reprezentáciu je až abnormálne vysoký.

Iste, svoju rolu zohrávajú kráľovské vymoženosti európskych poslancov, snaha rôznych politických strán, o ktorých sme doposiaľ ani nevedeli že sú, prezentovať sa za lacný peniaz, ale aj šanca dosiahnuť dobrý volebný výsledok, nakoľko nízka volebná účasť môže spôsobiť ešte veľa zaujímavých prekvapení. Paradoxne, najprekvapenejší môžu zostať samotní voliči tej-ktorej politickej strany.

To, že na zvolenie 13 poslancov využívame systém hlasovania cez tzv. stranícke zoznamy, ktorý nás núti vybrať si stranu, nie konkrétnych kandidátov je holý nezmysel, na ktorý upozorňujem už roky. Zoberme si len jeden jednoduchý príklad absurdnosti z posledných volieb v roku 2009 a kandidátku víťaznej stany SMER-SD, kde päťka na kandidátke Katarína Neveďalová získala v preferenčnom hlasovaní 4 378 a jej stranícka kolegyňa Svetlana Pavlovičová dvanástka na kandidátke 12 095 hlasov.

Ak si myslíte, že nás na základe týchto výsledkov v Európskom parlamente reprezentovala p. Pavlovičová, mýlite sa. Mandát získala p. Neveďalová. Za všetko môže ustanovenie zákona č. 331/2003 o voľbách do Európskeho parlamentu, ktoré v § 34 Prideľovanie mandátov hovorí o tom, že „ak najmenej desatina z celkového počtu voličov, ktorí odovzdali platný hlas pre konkrétnu politickú stranu alebo koalíciu, využila právo prednostného hlasu, dostane najskôr mandát ten z kandidátov, ktorý získal najmenej desať percent prednostných hlasov z celkového počtu platných hlasov odovzdaných pre politickú stranu alebo koalíciu.“

A tu nastáva zaujímavá situácia, ktorá spôsobí mnohé prekvapenia aj v roku 2014. V politickej strane, ktorá nezíska 32,1 % ako SMER-SD v roku 2009, ale napr. 5 – 8 % hlasov, by takýto ale aj podstatne menší rozdiel v preferenciách mohol znamenať zásadné zmeny v tom, kto sa nakoniec ujme jedného vytúženého mandátu pre danú politickú stranu. Ako totiž vyplýva z nereprezentatívneho prieskumu na 6224 respondentoch, ktorý avizoval o. i. portál HNonline[1] a ktorého komplexné výsledky mám k dispozícii, absolútna väčšina voličov svoje dva preferenčné krúžky využije a tieto pravdepodobne prinesú nemálo prekvapení.

Tak napríklad podľa tohto prieskumu by sa do Európskeho parlamentu za stranu NOVA nedostal líder jej kandidátky a liberálny ekonóm Jozef Kollár, ale bývalá poslankyňa KDH Jana Žitňanská. OĽaNO by v Európskom parlamente tiež nereprezentoval líder kandidátky, liberálne zameraný poslanec Jozef Viskupič, ale reprezentant konzervatívneho krídla ich poslaneckého klubu Branislav Škripek. A to možno najzaujímavejšie nakoniec, „maďarskú“ stranu Most-Híd by v Európskom parlamente mohol reprezentovať Slovák František Šebej.

Zhrnuté a podčiarknuté, volič, ktorý k urnám príde s nádejou, že dáva hlas zástupcovi svojich názorov, hodnôt či programu, tak na kandidátke strany, ktorá túto usporiadala tak, aby uspokojila všetkých a všetko, môže nevedomky dať hlas celkom rozdielnemu svetonázoru, čo ho v konečnom dôsledku môže veľmi nepríjemne prekvapiť.

Výsledkom bude, že aj v roku 2019 budeme opäť rekordmani v neúčasti v rámci celej Európskej únie. Jediným pozitívom tohto faktu by mohlo byť prebudenie sa kompetentných a konečne želateľná zmena volebných pravidiel. Na to, aby som uveril, že si kapry vypustia svoj vlastný rybník, som však prílišný realista.

Komentár pre europske.noviny.sk pripravil politológ Martin Klus.