EuropskeNoviny.sk
Sacharovova cena je vyznamenanie, ktoré Parlament už od roku 1988 udeľuje osobnostiam, ktoré výnimočným spôsobom prispeli k svetovému boju za ľudské práva. Medzi jej nositeľmi sú i viacerí novinári a obhajcovia slobody tlače. Niektorí z nich pri príležitosti tohtoročného Svetového dňa slobody tlače porozprávali o svojich skúsenostiach ako aj o význame médií a problémoch, ktorým v súčasnosti čelia.
Ali Ferzat, sýrsky karikaturista, ktorý získal Sacharovovu cenu v roku 2011, spomína, ako sa počas celých rokov snažil vyhýbať kontrolám a cenzúre tým, že namiesto slov používal symboly. „V mojich karikatúrach som naschvál používal symboly, aby pred zverejnením prešli cenzúrou.“ No dodáva, že „za moje kritické karikatúry, ktoré väčšinou našli svoj ohlas medzi verejnosťou, si ma viackrát predvolali informačné služby.“ Potom ako ho v roku 2011 surovo zbila militantná skupina blízka Assadovmu režimu, bol nútený utiecť do Kuvajtu, kde žije až dodnes.
V roku 2011 Parlament udelil Sacharovovu cenu aj sýrskej novinárke Razán Zaitúne. V decembri 2013 ju uniesli z jej kancelárie v rebelmi kontrolovanom meste Dúmá neďaleko Damasku. Doteraz sa nevie, kto ju uniesol ani to, kde sa momentálne nachádza.
Pre zachovanie demokracie je dôležité informovať ľudí o pravde
„To najdôležitejšie, čo charakterizuje slobodu tlače, je odovzdávanie pravdy,“ tvrdí novinárka Žanna Litvina, predsedníčka Bieloruského združenia novinárov, ktoré získalo Sacharovovu cenu v roku 2004. „Ak sa na vlastné oči stanete svedkom [niečoho] a ak ste profesionál, tak o tom jednoducho musíte napísať pravdu,“ tvrdí.
Alžírska novinárka, spisovateľka a obhajkyňa práv žien Salima Ghezali hovorí že, bez slobodnej tlače, ktorá by verejnosti poskytovala náležité informácie potrebné pre verejné diskusie, nemožno demokraciu považovať za úplnú. Sacharovovu cenu jej Parlament udelil v roku 1997.
Súčasné výzvy pre slobodu tlače
Žanna Litvina je predsedníčkou Bieloruského združenia novinárov od roku 1995 a situáciu v oblasti médií sleduje už niekoľko desaťročí. Pripomína, že bieloruskému spravodajstvu dominovali médiá, ktoré boli vo vlastníctve štátu. „Po roku 2001 [keď sa v krajine konali prezidentské voľby] sme stratili mnoho nezávislých vydavateľov novín,“ hovorí. „Buď prestali vykonávať svoju činnosť alebo ich zatvorenie naordinoval štát,“ dodáva. V Bielorusku sa zhoršila aj situácia internetových médií, keďže vládne agentúry majú právo zavrieť internetové spravodajské portály aj bez toho, aby sa pre tým obrátili na súd.
Pre Salimu Ghezali je dnes novinársky chlebíček „oveľa ťažší ako pred dvadsiatimi rokmi.“ Môže za to nielen „nárast počtu konfliktných zón, z ktorých je ťažké podávať riadne spravodajstvo,“ no i „zhoršenie politickej etiky vládnucich vrstiev a rastúca neistota v zamestnaní.“
V roku 2005 získala Sacharovovu cena organizácia Reportéri bez hraníc. Jej generálny tajomník Christophe Delaire podotýka, že „vďaka novým technológiám, ktoré otvárajú dvere pre slobodu tlače, by mala byť dnes situácia lepšia.“ No bohužiaľ tomu tak nie je, keďže nové technológia sú zneužívané na kontrolovanie. Okrem toho, počet „klasických útokov“ na novinárov zostáva stále vysoký. „Je to akoby sme vchádzali do novej éry propagandy,“ hovorí. „Pre vlády, radikalistov či iné skupiny je dnes jednoduché zastierať a potláčať informácie od novinárov a zároveň tak na webe šíriť propagandu tvrdiac, že to sú tie správne informácie.“
Výzvou pre dnešnú novinárčinu je podľa neho otázka ako podporovať nezávislé spravodajstvo voči „spravodajstvu“, ktoré sa snažia pretláčať vládne sily alebo iné skupiny. Žurnalistika je podľa neho pre spoločnosť potrebná najmä ako „nezávislý partner, ktorý ukazuje svet taký, aký v skutočnosti je a nie taký, ako ho chcú vykresliť vládne sily, firmy či náboženské skupiny.“
