Alexandra Geneste: O porušovaní ľudských práv treba informovať

To čo my Európania považujeme za základné, neotrasiteľné a neodňateľné ľudské práva ani zďaleka neplatí na celom svete. Jedným z týchto práv je aj sloboda názoru a prejavu. Práve za ochranu tohto práva udeľuje každý rok Európsky Parlament ocenenie Sacharovova cena. Pri príležitosti výstavy k Sacharovovej cene, ktorá sa koná v priestoroch bratislavského gymnázia na Tomášikovej ulici, sme sa o ochrane ľudských práv porozprávali s Alexandrou Geneste, súčasnou šéfkou Reportérov bez hraníc (RWB), laureátov Sacharovovej ceny z roku 2005.

Aká bola vaša motivácia, pridať sa k Reportérom bez hraníc?

Žurnalistike som sa venovala už pred tým, ale tento impulz prišiel až keď môj manžel zmenil prácu a presťahovali sme sa do Bruselu. Naskytla sa mi tam možnosť pridať sa do tejto organizácie a pre mňa ako človeka, ktorý sa ako reportér dlhodobo venoval odsudzovaniu porušovania ľudských práv, to bol veľmi logický krok. Sú žurnalisti, ktorí sa venujú gastronómii, sú takí, ktorí sa venujú športu, ale v prevažnej väčšine platí, že k práci žurnalistu patrí aj odsudzovanie a kritika. Prišlo mi ale skvelé, že sa mi naskytla možnosť miesto iba odsudzovania aj reálne konať a konať najmä v záujme rešpektovania ľudských práv. To je to, čo mi na tejto práci dáva zmysel a prečo ju robím.

Reportéri bez hraníc sa v roku 2005 stali laureátom Sacharovovej ceny, ktorú každoročne udeľuje Európsky Parlament za slobodu myslenia. Čo to pre Vás znamenalo a aké ste mali z toho pocity?

V tom čase som ešte v organizácii nepôsobila, ale ako novinárka som túto udalosť vnímala a myslím si, že si cenu zaslúžili. Nie je veľa mimovládnych organizácií, ktoré sa venujú problematike porušovania ľudských práv tak, ako práve Reportéri bez hraníc. Samozrejme sú tu organizácie ako napríklad aj Amnesty Intenational a podobne, žiadna však nekladie taký dôraz aj na slobodu médií a slobodu prejavu tak, ako RWB. Takže si myslím, že si cenu naozaj zaslúžili a zároveň toto ocenenie dopomohlo k tomu, aby sa dostali viac aj do povedomia.

Myslíte si, že ocenenie ako Sacharovova cena je niečo, čo v dnešnej spoločnosti potrebujeme, respektíve prečo je dôležité, že sa takéto ocenenie udeľuje?

Potrebovali by sme aj mnohé ďalšie, ale čím viac ich dávame, tým viac strácajú na vážnosti a sú menej dôležité. Myslím si však, že udeľovanie Sacharovovej ceny je prínosné. Povedala by som, že je aj prirodzené, že Európsky Parlament udeľuje takúto cenu, pretože ľudské práva sú v samotnej podstate Európskeho Parlamentu a sú takpovediac v jeho DNA.

Zoberme si napríklad tohtoročného víťaza Raifa Badawi, ktorí  momentálne sedí za svoje názory zatvorený vo väzení v Saudskej Arábii. Tým, že mu bola táto cena udelená sa vyvíja aj politický tlak na Saudskú Arábiu. A možno aj keď saudsko-arabský kráľ si z toho nič nerobí, prinajmenšom to vrhá na túto skutočnosť oveľa väčší záujem verejnosti a šíri povedomie o Badawiho príbehu. A čím viac budeme o porušovaní ľudských práv, násilí a podobných veciach hovoriť a informovať, tým lepšie. Lebo ak o nich hovoriť nebudeme, nič sa nezmení.

Hovoríte teda, že je dôležité o násilí informovať, sprostredkovať verejnosti obraz o tom, čo sa vo svete deje…

Áno, je to dnes jedna z najdôležitejších vecí.

V tom prípade si teda položme otázku, existuje nejaká hranica medzi touto potrebou informovať a morálnou stránkou veci? Mám na mysli napríklad fotografie vyhladovaných detí v Afrike. Na jednej strane takýmito fotografiami poukazujeme na problém hladu v tejto časti sveta, na druhej strane zachytávame odhalenú ľudskú zraniteľnosť zúboženého dieťaťa…

Toto je samozrejme veľmi zložitá otázka a myslím, že všetci, ktorí takto pracujeme si ju denne pokladáme, obzvlášť fotografi. Na titulných stránkach novín po celom svete bola len nedávno fotografia utečenca mŕtveho dieťaťa na pláži v Grécku. Spomínam to preto, lebo myslím, že keď ste si ako fotograf vedomý toho, čo so svojou fotografiou urobíte a táto snímka môže skutočne zmeniť situáciu vo svete k lepšiemu, nie je nemorálne ju odfotografovať. Pretože niekedy aj jedna fotografia dokáže zmeniť naozaj veľa. Bohužiaľ nie vždy je tomu tak. Pozrime sa trebárs na vojnu v Sýrii, ktorá trvá momentálne už 4 roky. Desiatky tisíc fotografií tiel ľudí, ktorí vyhladovali na smrť,  referujúcich o tejto vojne, bolo za ten čas publikovaných. No napriek tomu sa nezmenilo nič. Vojna stále trvá. Či bolo morálne tieto fotografie uverejniť? Nuž, nie som si istá, pretože to čo je na nich je šokujúce. Je však potrebné ukázať situáciu takú aká je. Bohužiaľ niekedy to môže vyžadovať ukázať aj veci, ktoré sú nemravné a nenáležité. Nie je nemorálne a drzé ukázať zverstvá aké sa dejú. Drzé je byť ticho a tváriť sa, že sa nič nedeje.

Na otázky spravodajského portáli EuropskeNoviny.sk odpovedala Alexandra Geneste, reportéri bez hraníc.