EuropskeNoviny.sk
Založenie paneurópskeho zoskupenia Demokracia v Európe – hnutie 2025 (DiEM25) považujem za najvýznamnejšiu a najzdravšiu európsku iniciatívu od čias nášho vstupu do EÚ. Pokúša sa totiž vytrhnúť zástavu kritiky súčasného stavu integrácie z rúk deštruktívnej až nebezpečnej koalície populistov, nacionalistov a fašistov a zachrániť to, čo je pre prežitie súdržnej Európy v turbulentných časoch globálnych pohybov nevyhnutné. Znie to ako nadľudský výkon, ale plán, ktorý bol predstavený v utorok v Berlíne, je veľmi realistický.
O myšlienke založiť hnutie za demokratizáciu EÚ uvažoval bývalý grécky minister financií Yanis Varoufakis už od leta minulého roka. Od začiatku si ho predstavoval ako nadstranícke zoskupenie, ktoré dokáže osloviť čo najširšie politické spektrum. Preto na spoluprácu vyzval nielen ľavicového politika, bývalého nemeckého ministra financií Oskara Lafontainea, ale veľkoryso aj svojho najväčšieho rivala, nemeckého ministra financií Wolfganga Schäubleho. Bolo to síce dobre mienené, ale naivné: kým Lafontaine jeho ponuku prijal, nemeckí kresťanskí demokrati ju odignorovali. Pevnou súčasťou rodiaceho sa hnutia DiEM sa stal tiež bývalý francúzsky minister hospodárstva Arnaud Montebourg, výrazná postava ľavého krídla Socialistickej strany. Tým sa v podstate celé hnutie začalo vyhraňovať aj politicky. Hoci Varoufakis neustále zdôrazňoval (a formálne to opakuje doteraz), že toto zoskupenie bude „otvorené dobrým nápadom občanov celého sveta bez ohľadu na ich politickú orientáciu“, faktom zostáva, že tie „dobré nápady“ prichádzali doteraz len od ľavicových intelektuálov a nemožno si nevšimnúť, že za ním stoja výrazné osobnosti práve z tejto strany politického spektra. Podľa môjho názoru sa mu toto vzdušné preklenutie ľavice a pravice ani nemôže podariť, lebo v samom jadre sporu o demokraciu je práve ideologický pohľad na to, čo všetko treba demokratizovať. A je dokonca možné, že tomu ani sám neverí, že táto fáza nadstraníckeho hnutia je len akýmsi oddychovým časom potrebným na sformovanie základov celoeurópskeho politického subjektu. A ten čas bude potrebovať, lebo v organizácii ešte všeličo škrípe.
Prekvapilo ma najmä to, že hoci sa zakladajúce zhromaždenia konalo v hlavnom meste Nemecka povestnom svojím zmyslom pre poriadok, organizácia tohto podujatia bola taká… zdvorilo povedané… grécka. Kto čakal nejaký veľkolepý ustanovujúci kongres novej politickej strany, musel byť šokovaný, lebo podujatie malo skôr charakter stretnutia alebo happeningu rôznych skupín aktivistov, aké poznáme napríklad zo Svetového alebo Európskeho sociálneho fóra. Bolo tu veľa mladých ľudí, pričom jadro účastníkov tvorili členovia rôznych ľavicových, zelených, odborových, feministických, alterglobalizačných, mierových a dokonca i kresťanských iniciatív, odporcovia TTIP, TISA, NATO a podobne. Intelektuáli odviedli svoju prácu skôr, a to najmä vypracovaním záverečného dokumentu nazvaného Manifest za demokratizáciu Európy. V Berlíne sa predovšetkým diskutovalo.
Tento manifest je pozoruhodný dokument. Autorom základnej idey je Yanis Varoufakis, pričom pôvodný text bol príliš poznačený ekonomickým videním sveta. Domnievam sa, že pripomienkovanie výslednej podobe programového dokumentu veľmi pomohlo. Fakt, že pod záverečnú edíciu sa podpísali nielen Oskar Lafontaine, ale napríklad aj Slavoj Žižek, Julian Assange, Susan George, Toni Negri, James K. Galbraith, ale aj autor tohto článku, sa odrazil najmä na vnímaní a pomenovaní politických cieľov demokratizačného procesu v EÚ. Varoufakis (ktorý sa sám označuje za libertariánskeho marxistu) je totiž stále viac ekonóm ako politik a na problémy sa občas pozerá príliš technokraticky: za najväčšie nebezpečenstvo pre Európu považuje nedostatok investícií, ktoré nám bránia vytvárať potrebné pracovné miesta – a to je strašne zúžený pohľad. Pochopiť, že reforma finančných inštitúcií nestačí, je kľúčová. Okrem toho som Varoufakisovi prízvukoval, že demokratizácia EÚ nie je možná bez skúseností strednej Európy, ktoré boli doteraz v celom procese ignorované. Je zaujímavé, že Yanis pri obrane postoja Tsiprasovej vlády, v ktorej riadil financie, argumentoval podobne ako slovenský premiér Fico pri utečeneckých kvótach: postoj voči gréckej kríze bol diktátom veľkých proti malým. Na moju námietku, že proti Grécku sa postavili aj malé krajiny ako Slovensko či Lotyšsko, Varoufakis poukázal na to, že pracovné miesta, ktoré u nás vznikajú, nemajú vysokú kvalitu. „Ak to vaša vláda vníma ako úspech, má vážny problém,“ poznamenal. Ak si však myslíte, že ľavicový ekonóm Varoufakis zaujíma k utečencom rovnaký postoj ako šéf Smeru Fico, ukrutne sa mýlite. Grécky rebel o politike Slovenska, Maďarska a Poľska k tejto otázke povedal: „V strednej Európe prebehla renacionalizácia všetkých ambícií. Na jednej strane vaše vlády hovoria, že chcú byť v Európe, ale zároveň chcú uzavrieť hranice pred ľuďmi zo zahraničia. Nechcete žiadnych černochov, moslimov, Afričanov, Grékov, Rómov. Takýto postoj nie je so spoločnou Európou zlučiteľný. Počul som vašich politikov, tuším to bol minister financií (vnútra – pozn. E. Ch.) mudrovať o tom, že si neplníme svoje domáce úlohy. To je také lacné osočovanie… Skúste zadržať desaťtisíce ľudí denne. Vám padol na východnej hranici jeden vrtuľník a hľadali ste ho dva dni. Neviete si predstaviť, čomu tu čelíme.“
Základné východisko Manifestu za demokratizáciu EÚ vychádza nielen z gréckej skúsenosti, ale aj z pocitu väčšiny obyvateľov Európy. Je to vlastne po prvýkrát, keď proeurópska ľavica potlačila strach z toho, že každá kritika bude vnímaná antieurópsky a celkom oficiálne pomenovala hlavné problémy, ktoré štandardné politické sily stále popierajú alebo bagatelizujú. Manifest sa začína obžalobou európskeho establišmentu, ktorý hovorí v mene demokracie, ale len preto, aby ju v praxi popieral a potláčal, obžalobou európskej byrokracie, ktorá mystifikuje, manipuluje, korumpuje, obmedzuje s cieľom zlomiť energiu demokratizačného procesu a zničiť jeho možnosti. Pre európske mocnosti je vláda prostredníctvom ľudu v skutočnosti nočnou morou. Dokument označuje vysoko hierarchický a neprehľadný rozhodovací proces, ktorý je predkladaný ako apolitický, technický a neutrálny za podvod, ktorý zabraňuje Európanom získať a vykonávať demokratickú kontrolu nad svojimi peniazmi, spoločnosťami, pracovnými podmienkami a životným prostredím. Čím viac dusia demokraciu, tým viac klesá legitimita ich politickej autority. Táto úzkosť vedie k posilňovaniu starého šovinizmu a xenofóbie, kedy sa národy uzatvárajú do seba a obracajú sa proti sebe navzájom. Autori manifestu sa netaja presvedčením, že táto toxická dezintegrácia spoločných záujmov škodí celej Európe. Zatiaľ nám boli ponúknuté iba dve strašné voľby – stiahnuť sa do ulity nefunkčného národného štátu alebo sa podvoliť bruselskej nedemokratickej mašinérii. Signatári manifestu však odhodlane tvrdia, že musí existovať aj iná cesta, a to je tá, ktorej sa Brusel vzpiera silou svojej autoritárskej mentality: radikálna, jednoduchá, ale radikálna myšlienka – demokratizácia EÚ. Režim, ktorý nastolili súčasné elity, nemá svoje korene v antickej demokracii, ktorá znamenala kontrolu bohatých väčšinou chudobných. Tento režim vychádza z osemstoročného anglického dokumentu Magna Charta, ktorá slúžila tým, ktorí ovládajú ekonomiku. Preto sa moderná demokracia zrodila až vo chvíli, keď sa podarilo oddeliť ekonomickú moc od politickej. A preto už dnes hovoriť o demokracii nemožno.
Krátkodobým cieľom DiEM je zabezpečiť úplnú transparentnosť rozhodovacieho procesu, ktorá zahŕňa priame online prenosy rokovaní Rady EÚ, ECOFINu a Euroskupiny, zverejnenie dokumentov z rokovaní týkajúcich sa obchodu (napríklad TTIP, ale aj vyjednávania týkajúce sa budúceho štatútu Veľkej Británie), publikovanie zápisníc z rokovaní Európskej centrálnej banky a podobne. Strednodobým cieľom (v horizonte dvoch rokov) je zvolať Ústavodarné zhromaždenie, na ktorom budú Európania (prostredníctvom osobitne zvolených zástupcov) diskutovať o tom, ako vytvoriť plnohodnotnú európsku demokraciu so zvrchovaným parlamentom, ktorý by rešpektoval zdieľanie moci s národnými parlamentami, regionálnymi zhromaždeniami a mestskými zastupiteľstvami. Výsledkom týchto rokovaní by malo byť vytvorenie demokratickej európskej ústavy, ktorá nahradí všetky existujúce zmluvy EÚ, a to najneskôr do roku 2025.
Hnutie za demokratizáciu EÚ vychádza zo štyroch princípov:
- Žiaden európsky národ nemôže byť slobodný, ak je demokracia iného ohrozená.
- Žiaden európsky národ nemôže žiť dôstojne, ak to nie je umožnené inému.
- Žiaden európsky národ nemôže dúfať v prosperitu, ak iný je tlačený do trvalej platobnej neschopnosti a ekonomickej depresie.
- Žiaden európsky národ sa nemôže rozvíjať bez základných tovarov pre svojich najslabších občanov, bez ľudského rozvoja, bez ekologickej rovnováhy a odhodlania stať sa spoločnosťou bez fosílnych palív vo svete, ktorý by mal zmeniť správanie, nie klímu planéty.
Pri tejto príležitosti sme skonštatovali, že model národných strán je zastaraný a demokratizácia EÚ si vyžaduje celoeurópske koalície. A na čom mne osobitne záležalo – prihlásili sme sa k ideálu mierovej Európy, ktorá zmierňuje napätie vo svete. Akosi sme totiž pri tom opakovane deklarovanom uspokojení, že EÚ je mierový projekt zabudli, že medzi sebou sme síce vojny odstránili, no o to ničivejšie ich preniesli medzi iné civilizácie.
Napriek týmto smelým plánom sa Yanis Varoufakis netají tým, že je skeptický k ochote európskych politických elít prijať tento plán. V plnej miere s ním súhlasím. Napokon, už pred rokom som vyjadril presvedčenie, že Európska únia je v tejto podobe nereformovateľná a odvtedy čoraz častejšie poukazujem na to, že napriek oficiálnym deklaráciám je to už mŕtvy projekt. Odobrať moc silám, ktoré sa nikomu nezodpovedajú a spravodlivo ju rozdeliť medzi ľud, sa podľa môjho názoru nedá bez istej formy európskej revolúcie. No ako sme sa zhodli, musíme to skúsiť, lebo zo všetkých možností, ktoré stoja pred nami, demokratizácia najmenej hrozí katastrofou. Ako konečný termín sme si zvolili rok 2025, teda obdobie desiatich rokov. Na prvý pohľad vyzerá zdanlivo iracionálne, ale je to v podstate otázka budúceho volebného obdobia európskych inštitúcií (2019 – 2024). Ak sa to nepodarí v tomto horizonte, tempo zmien bude nezvratné a dostaneme sa za hranicu, za ktorou už nebude iná alternatíva ako rozpad EÚ so všetkými dôsledkami, ktoré súčasná globálna realita prináša.
Na záver by som chcel pripomenúť, že Slovensko malo veľkú historickú príležitosť prispieť k demokratizácii EÚ. Počas rokovania Národného konventu o EÚ som navrhol ako jednu z priorít nášho blížiaceho sa predsedníctva v Rade EÚ odstraňovanie demokratického deficitu európskych štruktúr. Predsedal som pracovnej skupine, ktorá vypracovala príslušné návrhy. Hoci ich konvent schválil, do konečného rozhodnutia vlády sa nedostali a Ficov kabinet si vybral energetiku, migračnú krízu, rozširovanie EÚ a stabilitu eurozóny. Práve presadzovanie toho, čomu slovenská vláda hovorí „stabilita eurozóny“, je v príkrom rozpore s návrhmi, s ktorými prišlo DiEM25. A tak je čoraz jasnejšie, že demokratizácia EÚ nie je vecou kabinetnej konsenzuálnej dohody, ale tvrdého politického boja, ktorý nás ešte len čaká. Lebo ak nevrátime Európe demokraciu, zvyšujeme pravdepodobnosť, že jediný spôsob, ako sa dokážeme vyrovnať s chaosom, je vojna.
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Eduard Chmelár. Autor je signatárom Manifestu za demokratizáciu Európy.
