Pred vstupom našej krajiny do Európskej únie vyšla v slovenčine útla kniha od Roberta Schumana pod názvom Pre Európu. Obsahuje posolstvo architekta európskeho domu, v ktorom dnes žijeme. Je dôležité pre poznanie východísk geniálnej vízie bezprecedentného spoločenstva demokratických štátov. To, že na ceste k realizácii Schumanovho projektu spolu i jednotlivo krívame či padáme, nie je dôvodom na skepsu či rezignáciu. Je to výzva na čerpanie skúseností, inšpirácie i odhodlania cez svedectvá, ktoré máme k dispozícii.
Prvým z odkazov Schumana pre súčasnosť je potreba nezávislosti a zrelosti zjednotenej Európy z hľadiska rozhodovania: „Európa musí byť vládkyňou svojho osudu.“ To znamená, že ani Washington, ani Moskva či Peking ako veľmocenské centrá nemôžu nahrádzať vôľu alebo rozhodnutia EÚ. V 20. storočí sa často o našich slovenských i európskych osudoch rozhodovalo zvonku, bez nás a mimo nás. Slobodná a akcieschopná Európa je výzvou, ktorej naplnenie je v našom bytostnom záujme. Takúto Európu budú stále viac vnímať a rešpektovať ako globálneho aktéra aj svetové mocnosti. Rozdelená, konfliktami a ideológiami oslabená Európa bola ich obeťou a zdrojom nestability. Skutočná suverenita znamená nezávislosť od vôle iných. Aj dnes je veľa dôvodov pre to, aby sme jednotlivo a spoločne boli nielen „vládcami svojho osudu“, ale smerovali svoju cestu k tvorivej a vyspelej Európe. K spoločenstvu štátov, ktoré sa finančne a morálne ďalej nezadlžujú, ktoré nekonzumujú budúcnosť, ale ju zodpovedne pripravujú ako perspektívu pre všetkých, no zvlášť pre mladých, a s mladými. Je to náročný cieľ, ba ideál. Podstatné je, aby reálne politické úsilie v jednotlivých krajinách k nemu smerovalo, nie naopak. V súčasnej kontinentálnej mozaike máme na výber príklady pozitívne i negatívne.
Za posledných 12 rokov prešla Európska únia vážnymi krízami. Prechádzame testami súdržnosti a schopnosti prijímať konštruktívne a zodpovedné riešenia. Všetky skúšky nás koniec-koncov posunuli dopredu – k novým výzvam a väčším možnostiam, a zároveň i k ďalším testom. Tak to bolo pri historickom, najväčšom rozšírení únie v roku 2004. Boli vážne obavy, že to EÚ neustojí a prestane fungovať. Opak bol pravdou. Rozšírenie znamenalo europeizáciu únie. Potom prišla ústavná kríza, keď dve zakladateľské krajiny – Francúzsko a Holandsko – povedali cez referendá NIE novému zmluvnému základu (2005). Znamenalo to otras vnútornej dôvery i ohrozenie ďalšieho rozširovania. Lisabonská zmluva v r. 2007 však nahradila dovtedajší zmluvný základ; a dnes je únia ešte početnejšia. Následne prišla ekonomická a finančná kríza (2008), ktorá silne zasiahla ekonomiky a hrozila rozpadom eurozóny a zánikom eura. Realita? Eurozóna vytvorila robustnejšie nástroje stability a prijala nové pravidlá rozpočtovej zodpovednosti. Nerozpadla sa – naopak, rozšírila počet svojich členov! Slovensko zaplatilo vysokú a zbytočnú cenu, keď pri tom padla progresívna vláda Ivety Radičovej, a bola nahradená mocenským monopolom Smeru-SD… Okrem Grécka všetky ohrozené ekonomiky zvládli svoj ozdravný program. Ťažké je odhadnúť, ako by obstáli bez pomoci; a čo by sa v prípade zlyhania stalo s eurozónou.
Súčasná utečenecká a migračná kríza je ťažšia než predchádzajúce. Pretože je o ľuďoch, nie o eurách či ekonomike. Práve tu bude dôležité potvrdiť, že Európa je vládkyňou svojho osudu. To však vyžaduje nielen dôsledne riešiť situáciu s utečencami a migrantami na kontinente, ale aj schopnosť pozitívne ovplyvňovať vývoj v okolitom svete, zvlášť v konfliktných regiónoch. Politiky EÚ v oblastiach migrácie a azylu, susedstva, vonkajších vzťahov a rozvojovej spolupráce evidentne potrebujú viac synergie, nové prístupy a účinnejšie nástroje.
Predslov ku knihe R. Schumana a zhodnotenie jeho historického prínosu je dostupný aj na: http://janfigel.sk/wp-content/uploads/schuman_figel.pdf
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Ján Figeľ, Osobitný vyslanec pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ