EuropskeNoviny.sk
Ešte pred pár rokmi bola podpora Európskej únie na Slovensku jedna z najvyšších v EÚ, takmer tri štvrtiny populácie mali k EÚ pozitívny vzťah. Dnes je to len čosi viac ako polovica a euroskeptické nálady si dnes osvojila prakticky každá politická strana na Slovensku, hoci miera kritiky EÚ sa dramaticky líši.
Zlyhania EÚ v aktuálnych krízach ponúkajú len časť odpovede
Spomedzi parlamentných strán si určitý eurooptimizmus naďalej udržiavajú vládne strany, najmä sociálnodemokratický SMER-SD a stredopravé MOST-HÍD a SIEŤ. Štvrtý koaličný partner, národniari z SNS, sú voči EÚ tradične skeptickejší. V opozícii je to však euroskepsa ďaleko silnejšia. Pravicová SaS, formálne sa hlásiaca k liberalizmu, je jednou z najviac euroskeptických strán na Slovensku. OĽaNO je voči EÚ takisto mimoriadne skeptické, napokon, obe strany – SaS aj OĽaNO – sú súčasťou európskej rodiny reformistov a konzervatívcov, čo je ťažko euroskeptická stranícka rodina. Ostávajú krajne pravicové strany – pravicovo-populistická Sme rodina a neonacistická Kotleba-ĽS-NS. Obe extrémne euroskeptické, pričom druhá spomínaná strana otvorene hovorí o vystúpení z EÚ.
Jasné, existuje niekoľko dôvodov, ktoré do veľkej miery vysvetľujú nárast euroskepsy, a ktoré súvisia so zlyhaniami EÚ vo vzťahu k dlhovej kríze v Grécku, ukrajinskej kríze a Rusku, k politike škrtov a predovšetkým – vo vzťahu k migračnej kríze. Ale sklamanie našich voličov z EÚ je, zdá sa, hlbšie a nedá sa vysvetliť iba niekoľkými chybami v rozhodnutiach EÚ, akokoľvek ďalekosiahlymi. Skôr nás dobehli prehnané očakávania, ktoré ľudia do EÚ vkladali, a týka sa to ľavicového aj pravicového voliča.
Ľavičiari zistili, že EÚ je príliš neoliberálna
Pred desiatimi až pätnástimi rokmi bola EÚ vnímaná veľkou časťou verejnosti ako spasenie. Nielenže sa všeobecne očakávali nemecké platy a švédske sociálne dávky, ale do toho si každý primiešal to svoje – ľavičiari videli v západných krajinách prototyp sociálnych štátov, ku ktorým Slovensku musí vzhliadať a nasledovať ich; pravičiari si, naopak, idealizovali Západ v rámci mystického antikomunizmu studenej vojny, ktorý ich učil, že Západ rovná sa kapitalizmus par excellance. Problém nastal vtedy, keď realita vystriedala nádeje a sny.
Ľavičiari veľmi skoro zistili, že síce západné štáty sú naďalej relatívne sociálne a egalitárne, ale to vôbec neplatí o bruselských inštitúciách, ktoré naopak forsírujú skôr voľný trh a odbúravajú akýkoľvek štátny protekcionizmus vo vzťahu k slabším subjektom v spoločnosti. Nehovoriac o tom, že v celej Európe sa postupne sociálny štát vytráca a do popredia sa dostáva neoliberálny naratív. Európska únia nepriniesla škandinávsky sociálny systém, ale skôr zraniteľnosť semiperiférnej krajiny, ktorú využíva západný kapitál vďaka lacnejšej pracovnej sile. Neoliberálne otváranie trhov sa aj vďaka Bruselu premietlo takmer do podoby dejinnej nevyhnutnosti.
Pravičiari zistili, že EÚ nie je žiaden manchesterský kapitalizmus
Pravičiari takisto vytriezveli. Od EÚ očakávali divoký kapitalizmus, o ktorom písal Hayek a Friedman. Veď Západ, nie? Lenže veľmi skoro zistili, že tento divoký kapitalizmus na Západe fungoval naposledy v 19.storočí a vyspelé západoeurópske štáty sú ďaleko sociálnejšie než sú predstavy aj tých najväčších ľavicových radikálov v postkomunistických štátov z 90.rokov. Stredoeurópska pravica veľmi skoro pochopila, že v porovnaní s kovbojským kapitalizmom 90.rokov, ktorý bol pre ňu bernou mincou, je Európska únia skôr sociálnodemokratickým projektom, čo po vzore Thatcherovej expresívne nazvali – eurosocializmom.
Pre ľavičiarov sa teda Európska únia ukázala byť príliš málo ľavicová v porovnaní s tým, čo čakali, keďže ich ideálom boli sociálnodemokratické režimy Švédska či Rakúska. Pre pravičiarov sa, naopak, EÚ ukázala byť príliš málo pravicová a kapitalistická, keďže ich ideál bolo v podstate jeľcinovské Rusko či Pinochetovo Čile. Oba hlavné prúdy politickej scény sa zrazili s realitou.
Sklamanie je silnejšie než realizmus
Výsledky vidíme dnes. Euroskepsa rastie naľavo aj napravo. Ľavicové elity sa s týmto trendom snažia popasovať relatívne konštruktívne. Síce Brusel kritizujú za viaceré nešťastné rozhodnutia, vrátane kvót či sankcií voči Rusku, ale vo všeobecnosti zdôrazňujú svoju proeurópsku orientáciu a potrebu celoeurópskych riešení. Pravica sa, naopak, od EÚ čoraz tvrdšie dištancuje. Pravicový volič už viac neholduje dzurindovskej EU-fórii, ale kvituje sulíkovské euro-hejtovanie.
Svojim spôsobom sa vytvorila situácia, ktorá je typická pre západoeurópsku politiku už dlhodobo – že ľavica je skôr proeurópska a pravica skôr euroskeptická. Ak si spomenieme na Dzurindovskú éru, na Slovensku je to dramatický posun, ktorý je predovšetkým dôsledkom kotrmelca, ktorý urobili pravicové elity, keď sa vyklonili od triumfalistického eurooptimizmu (SDKÚ) až k ťažkému euroskepticizmu (SaS). Ľavicové elity sa medzičasom udržiavajú v relatívne konštantnej proeurópskej polohe, hoci aj tam je cítiť čoraz viac dezilúzie.
Sklamanie voličov nemusí trvať večne. Očakávania od EÚ boli od počiatku nereálne a ľudia sa budú musieť opäť zamyslieť nad tým, či má Slovensko lepšie vyhliadky ako súčasť EÚ alebo nie. Ak prevládne realizmus, potom si ľudia uvedomia, že hoci EÚ má obrovské chyby krásy, stále je tou jedinou alternatívou pre Slovensko, ktoré je z 80% závislé od európskych trhov, z 85% závislé od európskych fondov vo vzťahu k verejným investíciám a podobne závislé od fondov EÚ pri financovaní svojej sociálnej politiky. Životná úroveň slovenských občanov by v prípade vystúpenia z EÚ dramaticky padla a hoci si mnohí ľudia myslia, že horšie to už byť nemôže, nech si zájdu do Moldavska či Albánska, aby videli, že áno – môže.
Zastavme populistov, lebo Slovensko zahučí
Ani spravodlivý hnev by nám nemal zatemňovať myseľ. Ako ľavičiar mám voči EÚ velikánske výhrady a vadia mi neoliberálne trendy, rusofóbia, arogancia voči strednej Európe aj nedostatok demokratickej legitimity. Ale stále si viem racionálne vyhodnotiť, že bez EÚ by na tom Slovensko bolo ďaleko horšie.
Populisti často hovoria o suverenite a slobode. Neverte im. Nie, Slovensko by mimo EÚ nebolo slobodnejšie, pretože miera slobody v súčasnom globálnom svete sa neodvíja od toho, či ste alebo nie ste súčasťou väčších regionálnych celkov, ale od toho, či vám vašu slobodu vedia garantovať veľmoci a nadnárodný kapitál. Ak by Slovensko nebolo súčasťou EÚ, veľmoci by ani neprestali existovať a ani by neprestali bojovať o mocenský vplyv. A ani nadnárodný kapitál by neprestal vydierať malé a zraniteľné štáty. Slovensko ako 5,5-miliónový štát nerozdáva karty v svetovej politike, ale ako každý malý a relatívne chudobný štát bojuje o prežitie. Ak sa niekomu nepáči miera suverenity, ktorú máme ako malý štát v Bruseli, mal by sa zamyslieť nad dejinami 20.storočia a pospomínať na to, koľko suverenity sme mali, keď sme neboli súčasťou žiadnych väčších celkov.
Keby som bol populista, nabehol by som na módnu vlnu euroskepsy a kopal by som do EÚ hlava-nehlava. Ako Sulík. Ale takéto postoje Slovensku škodia. Skôr sa budem pokúšať EÚ radikálne meniť – spolu s ďalšími európskymi ľavičiarmi. Neviem, či Európsku úniu dokážeme zmeniť tak, aby bola sociálnejšia a demokratickejšia. Ale viem, že iná alternatíva, než je pokúšať sa o to, pre slovenských ľavičiarov neexistuje. Preto ako socialista tvrdím: bojujme za lepšiu, sociálnejšiu Európu. Nekompromisne a tvrdo!
Azda ako sklamaná generácia. Ale nie ako iracionálna generácia.
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Ľuboš Blaha, predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti.
