Poslankyňa Európskeho parlamentu Anna Záborská zmysel v riešení migračnej krízy stanovením pokút a výšky kvót nevidí. Členské štáty by mali viac hľadieť na momentálnu situáciu Európskej únie a návrhy na riešenie problému by sa tomu mali prispôsobiť.
Ako sa stavia Európska únia k azylovej politike a k otázke schengenu? V posledných dňoch sa riešia najmä hranice členských krajín či zostanú otvorené alebo nie, mnohé žiadajú šesťmesačnú lehotu na uzatvorenie.
Celá táto situácia je výsledkom už viac ako rok trvajúcej imigračnej krízy v EÚ. Hneď na svojom začiatku, hlavne tie štáty, ktoré sú na okraji EÚ nedodržiavali Dublinský dohovor a neregistrovali utečencov, ktorí vstúpili do ich krajiny ako do prvej. Tento dohovor bol spochybnený aj postupom, ktorý volilo Nemecko a v podstate do dnešného dňa sa nedodržiava, preto Európska komisia prišla s niekoľkými vylepšeniami Dublinského dohovoru.
Komisia podala návrh na reformu, ako ju vnímate vy?
Je to reforma takzvaného dublinského systému, ktorý stanovuje pravidlá udeľovania azylu. Určite drvivá väčšina politikov, občanov aj médií zareagovala hlavne na čísla, a to pokutu za neprijatie žiadateľa o azyl vo výške 250 000 eur, ktorá sa im zdala veľmi vysoká, ona aj je vysoká no tie ostatné veci ako keby v návrhu Európskej komisie ani neboli. Ide o centrálne rozdeľovanie migrantov, naplnenie kvóty v jednom členskom štáte, kedy nejaký centrálny európsky úrad začne prideľovať migrantov podľa kvót aj do iných krajín, no hovorilo sa väčšinou len o tejto pokute. Ja si myslím, že je to len jedno z ďalších technokratických riešení krízy, v ktorej sa nachádzame a všetky takéto riešenia, doteraz navrhované Komisiou neboli prijaté Radou, aj keď Európsky parlament väčšinou tieto návrhy schválil.
Aký je váš pohľad na určovanie výšky kvót?
Ja osobne si myslím, že určovanie na základe dvoch ukazovateľov, ako je výška HDP a počet obyvateľov je neprijateľné. Výška HDP totiž neodráža úroveň verejných služieb v danom štáte a títo migranti sú odkázaní hlavne na tie služby, najmä v prvom roku keď nemajú prácu, nie sú zaradení do života a krajina, ktorá ich prijíma by mala mať určité know-how podľa ktorého postupuje a migrantom pomáha. Je jasné, že na Slovensku to nemáme. My sami nedokážeme pomôcť pomerne veľkej časti obyvateľov, ktorí žijú v sociálne ťažkých podmienkach aj pod hranicou chudoby, tak si neviem predstaviť, ako by sme mohli zobrať ďalších, ktorí budú odkázaní na tento systém. Ako navrhovala Komisia tak by sme sa mohli my alebo štáty, ktoré nechcú migrantov prijať, kvázi vykúpiť určitou pokutou.
Vraveli ste, že tá suma je veľmi vysoká.
Samozrejme, 250 000 eur je astronomická suma ale na druhej strane si musíme uvedomiť, že Komisia musela stanoviť odstrašujúcu sumu lebo keby tá suma bola taká, akú by členské štáty mohli zaplatiť tak sa dostaneme do tej istej situácie, v ktorej sme teraz, pretože všetky členské štáty ju zaplatia a problém migrácie zostane nevyriešený. Je to to isté ako keď v autobuse nemáme lístok a pokutu, ktorú nám revízor dá je niekoľkonásobne vyššia ako cena toho lístku.
Myslíte si, že tieto pokuty by mohli poskytnúť riešenie problému?
Podľa mňa títo migranti potrebujú solidaritu a tá sa ani pokutami ani kvótami vymáhať nedá. Takýto systém nefunguje. Solidarita je niečo, čo je v úplne inej rovine ako v rovine nejakých čísiel. Pokuty ako spôsob trestania týchto štátov sú skutočne problematické a ja osobne nebudem hlasovať za takýto návrh keby bola rezolúcia Európskeho parlamentu, nehovoriac o tom, že tie pokuty nie sú ani rovnaké a dokonca chudobnejšie štáty platia pokuty vyššie ako bohatšie členské štáty, čiže sa stane, že tie chudobnejšie nedokážu pokutu zaplatiť a tí budú musieť tých migrantov prijať do toho nefungujúceho know-how, ako pomôcť ľuďom, ktorí sa ocitnú v núdzi, čiže je to taký začarovaný kruh.
S návrhom teda nesúhlasíte?
Nie je dôležité byť proti návrhu Európskej komisie na Rade alebo prípadne proti návrhu Európskeho parlamentu, dôležité je to, aby členské štáty a hlavne tie, ktoré majú výhrady voči návrhom Komisie, prípadne Európskeho parlamentu, aby prišli s riešením tejto situácie, pretože len odmietanie alebo navrhovanie riešení, ktoré sú mimo EÚ a ktoré nezohľadňujú už aktuálny stav nefunguje. Mnohé tie návrhy vyzerajú tak, ako keby tí migranti stáli ešte za hranicami EÚ a my sme teraz rozmýšľali čo s nimi urobiť. Sú aj takí, čakajú aj takí na druhej strane ale je tu 1 a pol milióna migrantov, ktorí tu už sú a treba ich status v Únii vyriešiť.
Dublinské nariadenie obsahuje klauzulu o mimoriadnej situácii, keď treba hľadať mimoriadne riešenia na určitú dobu. Aký máte názor na túto súčasť?
To považujem za správne, ale keď si pozrieme ten text tak nadobudneme pocit, ako keby to bolo definitívne riešenie príchodu alebo azylovej politiky do neurčita a rezignovať na hľadanie toho riešenia nie je správne, pretože už sme zložitej situácii. Nenadarmo sa vyše roka hovorí, že to riešenie musí byť spoločné, ja viem, že možno to bude znieť ako fráza, ale keď vidíme ako skončili všetky návrhy, ako skončili na Rade tak ja som presvedčená, že aj ten kto s tým návrhom príde musí predložiť taký, ktorý bude aspoň čiastočne zohľadňovať myslenie aj ostatných partnerov, ktorí sedia okolo stola.
Už tu boli kvóty, ktoré sa nestretli so záujmom, ako sa dá dosiahnuť to, aby členské štáty túto krízu riešili?
Ten spôsob musí byť adekvátny situácii, ktorá v EÚ je. Keď Únia potrebuje, vymyslím si, zaplatiť na zmenežovanie celého systému 200 miliónov eur a polovicu z toho majú prispieť členské štáty a tie štáty v priebehu pomerne dlhého obdobia sa zložia na 40 miliónov alebo keď sa povie, že EÚ hovorí o kvótach, napríklad pre Slovensko v stovkách a my si zoberieme 500 len na nejakú dobu, ktorí už boli v Rakúsku a potom ich tam vráťme, alebo zoberieme z Iraku 160 kresťanov, ja som vďačná, že sme zobrali aspoň tých a určite aj oni sa na Slovensku cítia dobre a uchránili sme ich pred ťažkou situáciou, ale tá dobrá vôľa zo strany členských štátov musí reflektovať potreby, ktoré má Únia. Nemôžu si vymýšľať svoje čísla či už do počtu utečencov, sumy, ktorou prispejú alebo do počtu policajtov, ktorých pošlú na hranice do Maďarska alebo do Macedónska. Zdá sa mi, že tie ponuky členských štátov, ktoré sú proti kvótam a samozrejme, aj proti pokutám nie sú dostatočne účinné, aby Komisiu presvedčili, že problém sa rieši. My si stále musíme pripomínať, že aj Slovensko aj ostatné členské štáty podpísali Lisabonskú zmluvu kde je presne povedané, aký mechanizmus platí a aká postupnosť krokov platí pri situáciách, kedy sú niektoré štáty vystavené enormnému náporu migrantov.
Čiže s touto situáciou už počítala aj Lisabonská zmluva.
Áno, to nie je niečo, čo sme si len vymysleli teraz v tomto momente, pretože prišiel taký počet migrantov ale s tým počítala už aj táto zmluva a na to ako keby niektoré štáty zabúdali. Ja viem, že Slovensko je v prvomrade náš sociálny systém, je množstvo ľudí, ktoré u nás žije v chudobe, považujeme aj za nezodpovedné si zobrať ďalších ľudí, ktorým možno nebudeme môcť zaručiť dôstojný život. To možné ohrozenie nášho sociálneho systému je takou väčšou zábranou ako to, že by sme tým ľuďom nechceli pomôcť, respektíve sa ich báli, pretože podľa pravidiel azylovej politiky musíte zabezpečiť migrantom bývanie, stravu, ošatenie a nejaké vreckové plus zdravotnú starostlivosť. Keď si zoberiete, že migrantom to zaručíte lebo vám to prikazuje nejaká európska legislatíva a my nemáme doma legislatívu, ktorá by spĺňala tieto štandardy, ktoré by sme mali dať ľuďom v núdzi, čiže to vyvoláva určitú nevôľu, odpor a averziu až to prechádza niekedy do takého davového odmietnutia.
Keď sa pozrieme ešte na otázku schengenu, to znamená otvorené hrancie, voľný pohyb osôb, vieme, že migračná kríza spôsobila nekontrolovateľný vstup do EÚ a viacero členských krajín si momentálne chráni svoje hranice, je to spôsob riešenia problému alebo je na to už neskoro?
Určite, že tie najväčšie chyby sa urobili už na začiatku, že nebol čo najskôr vytvorený akceptovateľný systém ako tú krízu riešiť, určite treba v prvomrade povedať, že to, na čo by mala EÚ vyčleniť ľudí, techniku a peniaze sú vonkajšie hranice a tie by mali zostať chránené, no schengen je podľa môjho názoru jeden z najväčších výdobytkov a pre nás z komunistických krajín najviditeľnejším. Ja som to vždy považovala za najhmatateľnejší pád komunistického režimu. Je totiž jedno nebezpečenstvo spojené s tým, keď sa štáty začnú uzatvárať, vieme, že EÚ sa vyvíja, svet sa vyvíja, sú nové a nové nebezpečenstvá a že uzatvorenie najskôr na pol roka, potom na rok až na dva roky a ktovie či po tých dvoch rokoch tie štáty nezvážia, že tá situácia je možno ešte horšia ako bola predtým a už ten priestor neotvoria. Ide o také vytváranie precedensu uzatvárania sa jednotlivých štátov a ja sa veľmi obávam, že keby sa to rozšírilo medzi väčšinu členských štátov na veľmi dlhú dobu tak môžeme povedať, že zvyk je železná košeľa. Dostaneme sa do obdobia pred schengenom a vrátime sa k tomu, že budú kontroly so všetkými dopadmi nielen politickými, psychologickými, zahraničnopolitickými, ale aj ekonomickými.
Na otázky spravodajského portálu EuropskeNoviny.sk odpovedala europoslankyňa Anna Záborská.