EuropskeNoviny.sk
Na internete dnes musíme byť zvlášť obozretní, overovať si fakty a porovnávať informácie z rôznych zdrojov. V komentári pre Európske noviny na to upozorňuje odborníčka na zahraničnú politiku a dezinformácie Miriam Lexmann.
Už nejaký ten piatok vraj ľudí trápi jedna z množstva číslic na občianskom preukaze. „Počul som nezávisle od mnohých, že číslo vpravo dole uvádza, koľko ľudí má podobné rozmery tváre. Viete o tom niečo???“ hodil istý človek do pléna na sociálnej sieti naliehavú otázku a otvoril tak ešte pred rokmi diskusiu, do ktorej sa ľudia zapájajú v podstate dodnes. Zjavne ju však „zachránila“ informácia, že to tajomné číslo od jeden do desať nie je súčet podobných tvárí, ale koeficient zmysluplnosti existencie človeka pri závažných situáciách napríklad mimozemskej invázie. Zachraňovať sa totiž budú iba niektorí. A desiatky dospelých ľudí mali čo robiť ďalšie mesiace. Ako je úspech podobných nezmyslov možný?
Podľa psychológov si jednoducho všetci, či chceme alebo nie, filtrujeme informácie tak, aby k nám prichádzali hlavne tie, s ktorými súhlasíme. Česká psychologička Nela Wurmová v tejto súvislosti spomína prípad zo špionáže pre Nemecko falošne obvineného dôstojníka francúzskej armády Alfréda Dreyfusa z konca predminulého storočia. „Keď hľadali dôkazy v jeho byte, žiadne nenašli, čo pre nich ale znamenalo jediné – Dreyfus je nielen špión, ale ešte aj špekulant, keď všetko dokázal tak dobre ukryť. Keď sa potom na neho vypytovali na škole, kde študoval, dozvedeli sa, že bol veľmi šikovný, mal dobrú pamäť a zaujímali ho jazyky. Všetko to zapadalo – to je predsa výbava správneho špióna,“ ilustruje princíp uplatnenia takzvaného konfirmačného skreslenia, ktoré viedlo k tomu, že bol v roku 1894 tento muž nespravodlivo odsúdený na doživotie do vyhnanstva.
Efekt spomínaného konfirmačného skreslenia je pritom silnejší pri emočne podfarbených záležitostiach. A práve také, samozrejme, z dobre informovaných zdrojov (hoci z pochopiteľných dôvodov vyžadujúcich anonymitu) poskytujú takzvané alternatívne weby, ktoré fungujú na princípe navodzovania dojmu, že vedia niečo, čo nám ostatní zatajujú. Pritom podľa prieskumu Medzinárodného republikánskeho inštitútu v rámci projektu Beacon až polovica obyvateľov V4 presne takéto zdroje s „alternatívnym uhlom pohľadu“ vyhľadáva. Zo Slovákov sa k tomu priznala takmer polovica obyvateľstva.
Na prvý pohľad to síce vyzerá, že nad tým, že si niekto myslí, že je očíslovaný a vláda ho bude pred mimozemšťanmi zachraňovať len, ak má správny koeficient potrebnosti, treba mávnuť rukou. Akurát, že podobné konšpirácie sa nevypúšťajú do sveta len tak. Sme vystavení rôznym externým aj interným aktérom, ktorí sa dezinformácie snažia využiť na rôzne ciele. Buď ekonomické alebo ideologické.
Za protiliek sa všeobecne uznáva kritické myslenie, a hoci sa to mnohým nezdá, veľká časť verejnosti chce myslieť kriticky a má na to aj kapacitu. Koľko informácií v médiách je však predkladaných spôsobom, že je to – TAKTO A NIJAKO INAK, a ak máte na to iný pohľad, tak v tom prípade ste tí zastaraní, s prežitými názormi? Iné pohľady sú prinajmenšom netolerantné, ak nie rovno nejako fóbne. Bodka. A tak skutočné spravodajstvo pôsobí na čitateľa ako propaganda A tej reálnej sa tak darí tváriť, že je sviežou informáciou, ktorá vám akože otvára obzory aj z iných strán. Tým navodzuje manipulatívny dojem, že práve ona vám to kritické myslenie skutočne umožňuje – veď si vyberte.
Tomu nasvedčuje aj fakt, že až 26% z tých, ktorí na Slovensku sledujú dezinformačné médiá, tak robia, lebo im pripadajú viac zábavné a zaujímavé a 28% tak robí preto, lebo jednoducho poskytujú informácie, ktoré sú iné. Keď sa českého novinára Ondřeja Kundru, ktorý sa tejto problematike venuje, spýtali, čomu pripisuje úspešnosť dezinformačných médií, povedal, že je to v tom, že poskytujú vzrušenie. Lebo demokracia a sloboda je vraj už pre väčšinu z nás nuda. Ibaže ono to nie je v nudnosti slobody, ale skôr v tom, že nie vždy chápeme, že sloboda je hlavne o zodpovednosti.
V
čom spočíva naša zodpovednosť v tomto ohľade? Nevyhnutne si musíme overovať
fakty a porovnávať prijímané informácie z rôznych zdrojov. Je vyššia
pravdepodobnosť, že informácie z médií, pri ktorých poznáme ich vlastníka, redakčnú
radu, autorov, teda spadajú pod regulačné ustanovenia, budú overené.
Na druhej strane, dnes sa viac šíri takzvaná emocionálna dezinformácia, ktoré
je ešte nebezpečnejšia a právne prakticky nepostihnuteľná. Tu sa odporúča
skúmať, aké pocity v nás daný článok evokuje a či zároveň poskytuje dostatočne
overené informácie na to, aby dané pocity boli opodstatnené. Už aj v knihe kníh
sa píše „…po ovocí ich poznáte…“. Ak sú naše emócie sústavne negatívne,
treba sa nad obsahom daného média zamyslieť.
Dnešný individualistický svet prináša ešte jeden fenomén – pomaly sa posúvame k akémusi presvedčeniu, že každý má právo na „svoju pravdu“. Skutočná pravda je však len jedna. Samozrejme, niekedy je veľmi ťažké uchopiť ju, alebo sa k nej dopracovať. Ale otvorené srdce pre pravdu je oveľa ťažšie zmanipulovateľné. To je podstatné.
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravila
Miriam Lexmann,odborníčka na zahraničnú politiku a dezinformácie .
