EuropskeNoviny.sk
V utorok ráno Arménsko a Azerbajdžan oznámili, že sa dohodli na prímerí a ukončili boje o Náhorný Karabach. Z ukončenia konfliktu však vyšla Európa ako porazená a naopak, Putinove Rusko ako víťaz.
Autorom je študent gymnázia a najmladší člen redakcie Európskych Novín Marco Németh.
Začnime tým, kde sa vlastne Náhorný Karabach nachádza. Je to malý neuznaný štát na území Azerbajdžanu, ale žijú tam Arméni a Arménsko má aj kontrolu nad jeho územím. Konflikty medzi krajinami tam prebiehali už roky, pričom zomierali desaťtisíce ľudí. Od 90. rokov prevládal v krajine mier až na občasné prestrelky. Začiatkom septembra sa však spor medzi znepriatelenými stranami vyostril, a to uprostred druhej vlny koronavírusu, preto sa západné krajiny nezaoberali týmto konfliktom. Tento nezáujem Azerbajdžan využil a peniaze z ropy a plynu investoval do podpory armády , do spojenectva s Tureckom a tiež na získanie voľnej cesty od Moskvy. Rusko totiž hralo svoju hru na dve strany.
Dôležité je spomenúť, že Azerbajdžan dlhé roky podporovalo Turecko, pričom opozičné Arménsko zase Rusko, avšak Kremeľ sa pomaly začal odťahovať od Jerevanu. V krajine totiž vypukli masívne protesty, po ktorých musela odstúpiť vládna garnitúra, a to sa Moskve nepáčilo.
Cieľom celého konfliktu zo strany Azerbajdžanu bolo získať naspäť územia, ktoré sčasti spravovalo Arménsko, a to sa im podarilo, keď cez víkend dobili druhé najväčšie mesto – Šuši. Arméni si tak uvedomili, že tento konflikt prehrali a ak nechcú prísť o celé územie, musia podpísať dohodu o ukončení vojny.
Azerbajdžan to bude stáť ich sebestačnosť
Pašinjanovu arménsku vládu tak ľud obviňuje z prehry a zlyhania demokratického štátu, a preto podľa viacerých analytikov je isté, že k moci sa dostanú proruskí fanatici a nacionalisti. Naopak, v susednej krajine sa azerbajdžanský prezident Ilham Aliev vysmieva Arménsku a jeho kapitulácii, ale v pozadí sa teší hlavne Rusko a Turecko, ktorí z tejto dohody vyšli ako jasní víťazi. Bez tureckej pomoci by totiž krajina vojnu nevyhrala, a preto turecký prezident Erdogan bude mať obrovský vplyv na chod Azerbajdžanu. Nemôžeme zabudnúť ani na Kremeľ, ktorý ako som spomínal, to chcel riskantne hrať na dve strany, čo sa mu nakoniec vyplatilo. Arménsko má teraz pocit, že mu Rusko pomohlo a Azerbajdžan sa vytešuje, že mu uznali územie a je dôležité spomenúť aj dohodu, kde je zakotvené, že do regiónu má prísť okolo 2 tisíc ruských vojakov, ktorí budú dohliadať na prímerie, defakto budú mať celé územie pod kontrolou.
Gruzínsko ako posledný satelit Západu
Je relevantné tiež spomenúť, že z týchto bojov vyšiel Západ spolu s EÚ ako totálne “nuly”. Kým sa USA sústredilo na prezidentské voľby a Európa na boj s Covid-19, stratili tak skoro akékoľvek spojenie so zakaukazskými štátmi. Výnimkou je jediné “malé” Gruzínsko, ktoré však bude obkľúčené samými autokratickými krajinami. Gruzínsko bude jediný “satelit” Západu, na ktorý budú veľké tlaky hlavne zo strany Ruska, ktoré bude požadovať, aby mohli cez jeho územie prechádzať vojaci a zásobovanie, lebo práve cez túto krajinu je to najkratšia cesta. V tejto situácii je podstatné pestovať dobré vzťahy s Gruzínskom, totiž ak obyvatelia budú cítiť “vo vzduchu” možnosť vypuknutia vojny, a teda aj zlyhanie Západu, v krajine môžu zosilnieť populisti a hlavne nacionalisti.
Autorom je študent gymnázia a najmladší člen redakcie Európskych Novín Marco Németh.
