Komentár Marca Németha: Budúcnosť Európy? Jedna Konferencia ju nevyrieši

Európska únia dnes oslavuje svoje narodeniny. Je to deň, kedy si milióny ľudí po celej Európe spomenú na jej motto: “Zjednotení v rozmanitosti”. Možno nie každý z nás si uvedomuje, že s našimi bližšími či vzdialenejšími susedmi nás spája veľa väzieb a hlavne výhod, za ktoré vďačíme aj tomu, že nie sme len občania Slovenska, ale aj Európania.

Únia je založená na hodnotách, s ktorými sa stotožňujem aj ja. Verím, že v spoločnosti by mal mať každý rovnaké práva, samozrejmosťou by mala byť demokracia a solidarita s tými, ktorí pomoc potrebujú. Aby štát mohol fungovať v prospech všetkých občanov, je nevyhnutné dodržiavanie základov právneho štátu. Tieto hodnoty boli zakotvené aj v základných zmluvách pri vzniku Európskej únie. Európska únia pre mňa znamená aj ochrankyňu práve týchto hodnôt, preto mi je smutno, keď vidím, že posledné roky v Európe silnejú hlasy, ktoré spochybňujú práve tieto spoločné ciele a hodnoty, pod ktoré sa samy členské štáty kedysi podpísali. Súčasné snahy o dezintegráciu sa rozmáhajú predovšetkým zo zištných dôvodov, kvôli osobným ambíciám. Možno preto, že som mladý a ako sa hovorí, mám horúcu hlavu, ale mám pocit, že proti pochybovačom a šíriteľom poloprávd a hoaxov bojujeme len veľmi neúčinnými zbraňami.

Nové výzvy starý systém nevyrieši

Liberálny kapitalizmus bol postavený na výsledkoch priemyselnej revolúcie, no začína sa čoraz viac ukazovať, že systém, ktorý sa pred storočím vybudoval, má svoje nedostatky. Nie preto, že bol zle nastavený, len nestíha čeliť výzvam, pred ktorými stojíme. Európa, ale zároveň aj celý svet, dnes potrebuje nové politické i ekonomické usporiadanie. Znie to futuristicky, ba možno vyvoláva to aj znepokojenie, ale systém, v ktorom žijeme, je neudržateľný a mení sa, no je na nás, ako a ktorým smerom.

Vidíme, že iliberálne sily, aj medzi samotnými členmi Únie, sa pokúšajú presadiť nové pravidlá, lebo cítia, že súčasná štruktúra už nevyhovuje. Európa však nepotrebuje riešenia, ktoré nás vrátia do minulosti, my hľadáme a chceme také nastavenia, ktoré nás jednoznačne posunú dopredu. Potrebujeme systém, ktorý bude flexibilný a schopný rýchlo odpovedať na krízy, ktoré sa objavia, a veru budeme ich zažívať čoraz viac. 

Lenže reformy, ktoré do pár rokov presadíme, si budeme musieť aj ubrániť, či už politicky, ale možno aj vojensky, totiž je pochopiteľné, že autokratické veľmoci sa nezmieria s akýmikoľvek pre nich nevýhodnými zmenami. O spoločnej európskej armáde sa hovorí desaťročia, no, zdá sa, že teraz už skutočne nastal čas, aby sa začala budovať. 

To, čo teraz zažívame, by sa kľudne dalo nazvať novodobou priemyselnou revolúciou, lenže v tomto prípade prebieha 10-násobne rýchlejšie a týka sa 10-násobne viac ľudí. Keď však chceme, aby Európa z tejto výzvy vyšla silná, bez jednoty to nebude možné.

Najprv si musíme urobiť poriadky doma

Únia zavádza pokuty a sankcie voči krajinám iného kontinentu za porušovanie ľudských práv, vysokú mieru korupcie, pričom sama doma si nevie urobiť poriadky. Nemusíme ísť ďaleko za hranice. Trvalo len 12 rokov, kým sa nám ako-tak podarilo spustiť mechanizmus ochrany právneho štátu voči Maďarsku, je však ešte stále otázne, ako a či vôbec zaberie. Maďarsko sa za posledných 12 rokov premenilo na nedemokratický štát s prvkami prepašovanými z autokratických režimov. Náš sused nie je v tomto svojom snažení osamelý. Podobné sily sa vzmáhajú aj v iných krajinách, pozrime sa len do Francúzska, kde Le Penová roky mala kormidlo na dosah ruky, pričom si budovala nadštandardné vzťahy s Kremľom.

Vráťme sa však domov, ani tu sa nemôžeme sťažovať na stojaté vody. To, čo v súčasnosti zažívame, je akási forma očisty, nikto však nevie, ako sa skončí. Nesmieme zabudnúť, že o dva roky nás čaká super-volebný rok. Nastane deň, keď sa rozhodne o ďalšom smere, ktorým sa naša krajina vydá.

Ja sa priznám, že mám strach. Mám 16 rokov, narodil som sa do Európskej únie, v ktorej základné princípy boli zadefinované zanedlho po mojom narodení. Ak by som už vtedy vedel chodiť a mal dnešnú „hlavu“, iste by som vyšiel do ulíc na oslavný manifest. Teraz, po pár rokoch, sa obávam, že sa Slovensko, krajina, kde som sa narodil, stane miestom, ktoré bude tieto hodnoty popierať, ba dokonca proti nim brojiť. 

Vidíme, že dlhodobá existencia v statuse quo je nemožná, alebo presnejšie nezmyselná. Preto je jednoznačné, že sa musíme znova zamyslieť, čo to vlastne chceme, a ako to chceme dosiahnuť.

A európska jednota je práve tá sila, na ktorú by sme sa mali spoliehať. Spomínal som, že spoločnosť na Slovensku je rozdelená , a to platí aj o vzťahu k Európskej únii. Preto má končiaca sa Konferencia o budúcnosti Európy mimoriadny význam, totiž vďaka nej máme už pomaly vypracovaný materiál, aké máme vlastne my-občania očakávania, v akej Európe by sme chceli žiť. Už len treba pritlačiť na politikov, aby sa tieto návrhy, aj keď sú odvážne, podarilo implemenovať. Už sem-tam počuť aj o konkrétnych návrhoch a predsedníčka Komisie naznačila, že ak bude vôľa, je otvorená pristúpiť aj k zmene európskych zmlúv. Je každému jasné, že bez užšej integrácie, spolupráce sa život na európskom kontinente viesť nedá. Vo vylepšenej Únii budú občania spokojnejší.

Nevážime si to, čo máme

O to viac je dnes pochopiteľná snaha Ukrajincov vymaniť sa z autokratických tlakov a začleniť sa do demokratického sveta, rovnako, ako sme to chceli aj my pred rokmi. Oni však teraz za tie isté výhody musia zaplatiť krvou, krvou vlastných detí.

To, že sme členmi demokratického európskeho spolku neznamená, že máme vyhraté. Naše členstvo by sme si mali vážiť a tešiť sa z neho, ako zo vzácnej kvetiny. Ak totiž podľahneme klamstvám a polopravdám, veľmi ľahko sa môže stať, že stratíme oveľa viac, ako sme si mysleli. Stačia jedny voľby a veľmi ľahko sa môžeme vybrať cestou napríklad Maďarska, ktoré do Únie vstúpilo rovnaký deň ako Slovensko, no pozrime sa, v akom stave sa nachádza dnes.