Pred 30 rokmi nadobudla účinnosť Maastrichtská zmluva – Zmluva o Európskej únii

Maastrichtská zmluva znamená jeden z najvýznamnejších medzníkov vo vývoji európskej integrácie, pretože zoskupeniu západoeurópskych krajín dala podobu skutočne všestrannej hospodárskej, menovej a postupne i politickej únie. Keďže položila základy dnešnej podoby Európskej únie (EÚ), známa je tiež ako Zmluva o Európskej únii.

Jej podpísaniu v holandskom meste Maastricht, ktoré leží v blízkosti hraníc s Belgickom a Nemeckom, predchádzalo niekoľko rokov medzivládnych diskusií. Nie menej náročný bol aj proces ratifikácie dokumentu v 12 členských krajinách Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS). V stredu 1. novembra uplynie 30 rokov odvtedy, čo nadobudla Maastrichtská zmluva platnosť.

Návrh Zmluvy o Európskej únii prijali na zasadaní Európskej rady v dňoch 9. – 10. decembra 1991 v Maastrichte najvyšší predstavitelia členských krajín Spoločenstva. V tomto najstaršom holandskom meste text dokumentu oficiálne podpísali o dva mesiace neskôr – 7. februára 1992 – ministri zahraničných vecí členských štátov.

Zmluvu potvrdili svojimi podpismi predstavitelia 12 krajín zastupujúcich Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko a Taliansko. Už 7. apríla 1992 schválil dokument Európsky parlament v pomere hlasov 226 za a 62 proti. Súčasťou Zmluvy o EÚ bola dohoda o sociálnej politike, 17 protokolov a 33 deklarácií.

Zmluva, ktorou sa názov Spoločenstva zmenil na Európsku úniu, čo malo zdôrazniť jeho novú identitu, vstúpila do platnosti 1. novembra 1993 po ratifikácii vo vtedajších členských štátoch. Tento proces však nebol jednoduchý. Napríklad v Dánsku rozhodlo o prijatí zmluvy po neúspešnom prvom referende až druhé všeľudové hlasovanie, ktoré sa konalo 18. mája 1993, a v Nemecku posudzoval súlad textu Zmluvy o EÚ s nemeckou ústavou tamojší ústavný súd. Definitívny verdikt o tom, že nie je v rozpore s ústavou, vyriekol Spolkový ústavný súd až 12. októbra 1993.

Zmluva o EÚ formulovala tri základné oblasti – piliere maastrichtského chrámu: Európske spoločenstvá, spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a spoluprácu vlád EÚ v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí. Dokument znamenal začiatok novej etapy procesu vytvárania stále užšieho zväzku národov Európy tým, že dal predchádzajúcim spoločenstvám politický rozmer. Zmluva zaviedla európske občianstvo, vďaka ktorému môžu občania žiť v rôznych členských štátoch a voľne sa medzi nimi pohybovať. Posilnila právomoci Európskeho parlamentu (EP).

Maastrichtská zmluva položila základy hospodárskej a menovej únie, zaviedla jednotnú menu euro, ako aj kritéria jej používania vrátane predpokladov, ktoré musí krajina splniť na vstup do eurozóny. Účelom týchto pravidiel, ktoré sa tiež označujú ako maastrichtské alebo konvergenčné kritériá, je zabezpečiť, aby v eurozóne zostala aj po vstupe nových krajín zachovaná cenová stabilita. Zároveň bola zriadená Európska centrálna banka (ECB).

Od podpísania Maastrichtskej zmluvy vstúpilo do EÚ ďalších 16 krajín. Po vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ k 31. januáru 2020 má v súčasnosti Európska únia 27 členských štátov, v ktorých žije celkovo viac ako 446 miliónov ľudí. Slovensko sa 1. mája 2004 vstupom do EÚ stalo aj členom Hospodárskej a menovej únie a od 1. januára 2009 prijalo euro po tom, ako Európska rada schválila 8. júla 2008 jeho vstup do eurozóny.

Od odsúhlasenia plánu na vytvorenie jednotnej meny sa stalo euro druhou najpoužívanejšou menou na svete a je súčasťou každodenného života 341 miliónov obyvateľov. V súčasnosti je euro oficiálnou menou v 20 z 27 členských krajín EÚ, ktoré tvoria eurozónu. Ako posledné prijalo zatiaľ euro od 1. januára 2023 Chorvátsko. Práve spoločná mena euro je jedným z najviditeľnejších prejavov hlbšej integrácie, ktorú Európskej únii priniesla Maastrichtská zmluva.

(TASR)