Miriam Lexmann: Kedy má európska integrácia zmysel?

Prednedávnom som dostala otázku, či má dnes ešte význam presadzovať myšlienku zjednotenej Európy, keď stráca dôveru a podporu medzi občanmi, lebo cítia tlaky zmeniť jej smerovanie a podkopať to, na čom bola založená.

Ako prvá mi pri hľadaní odpovede napadla situácia krátko po 2. svetovej vojne. Miliónové straty na ľudských životoch, miliardové hospodárske škody a Európa rozťatá na dve polovice ostnatým drôtom. Presne v tejto situácii totiž nemecký kancelár Konrad Adenauer, francúzsky minister Robert Schuman a taliansky premiér Alcide De Gasperi kládli základy zjednotenia Európy. Verili, že nič z toho sa nezopakuje iba vtedy, ak si národy dokážu odpustiť historické krivdy a postaviť sa za jeden cieľ. Podarilo sa. Projekt Európskej únie priniesol tomuto kontinentu dovtedy nevídané dlhodobé obdobie mieru. Čo by teda na tú otázku odpovedali oni?

Sami počítali s tým, že integrácia sa nezaobíde bez chýb. Ale keď sa ich myšlienke podarilo dokázať to najťažšie a dovtedy málo predstaviteľné, teda nedopustiť ďalší vojnový celosvetový konflikt, nie je v tých základoch dosť sily aj na to ostatné? Dnes úlohou nie je odpovedať, či má alebo nemá spoločná Európa význam, ale uvedomiť si a pomenovať, čo je jej aktuálnou najväčšou výzvou.

Na jednom z posledných summitov Únie sa jej predstavitelia zhodli na štyroch bodoch – bezpečnosti, prosperite, boji proti nezamestnanosti, diskriminácii, chudobe a vylúčeniu a silnejšom postavení Európy vo svete. Jedno, druhé, tretie, aj štvrté však môže byť iba chceným vedľajším produktom iného zápasu, a to zápasu o hodnoty, na ktorých bola Európa postavená.

Cestu k tomu už svojho času v podstate pomenoval slávny spisovateľ G. B. Shaw, keď skonštatoval, že „pravdepodobne najvýznamnejšou sociálnou pomocou, ktorá môže byť poskytnutá kýmkoľvek pre túto zem a pre ľudstvo, je vytvorenie rodiny.“ Ide o jednoduchú a matematicky presnú rovnicu. Budúcnosť Európy je totiž naozaj súčtom ekonomicky silných rodín, ktoré majú dôstojné životné podmienky na to, aby sa mohli tešiť z každého daru života a sami ho mohli a chceli chrániť od momentu počatia, a všestrannej podpory spoločnosti pri starostlivosti o potomstvo. Je potrebné si uvedomiť aj to, že privádzanie detí na svet je základným predpokladom fungovania napríklad celého systému dôchodkového zabezpečenia. Kde nie sú deti, tam totiž o dvadsať rokov nie sú pracovné sily a a ani príjmy štátu. A nakoniec ani štát sám.

Treba povedať, že Európania si to uvedomujú. Aj prieskumy Medzinárodného Republikánskeho Inštitútu ukazujú, že krach sociálneho zabezpečenia v dôsledku nízkej pôrodnosti je to, čo ľudom naháňa strach o ich budúcnosť a budúcnosť ich detí.

Napriek nízkej účasti vo voľbách do Európskeho parlamentu sú témy hodnôt, ľudskej dôstojnosti a ochrany rodiny jednými z tých, ktoré dlhodobo mobilizujú najviac. Bohužiaľ, práve preto existuje snaha zneužiť ich extrémistickými a antisystémovými silami, pre ktoré v skutočnosti nie sú viac ako reklamnými plagátmi, predávajúcimi úplne iný obsah. Ten je presným opakom toho, o čo zakladateľom myšlienky európskej integrácie išlo.

Európska integrácia je preto dnes rovnako potrebná ako na jej začiatku. Ale nie bez základov, vďaka ktorým priniesla Európe ten najväčší úspech – mier a prosperitu kontinentu. Bez nich nás to môže vrátiť akurát na začiatok, kde bude potrebné znova riešiť to, čo už raz ťažko vyriešené bolo. A prosperita, bezpečnosť a rast sa budú odkladať na neurčito.

Komentár pripravila Miriam Lexmann, expertka na zahraničnú politiku.