EuropskeNoviny.sk
Európsku úniu čaká historicky prelomový rok a je pikantné, že práve v tomto období bude na jej čele stáť Slovensko ako predsednícka krajina Rady Európskej únie. Uplynulý rok Európska únia zlyhala v kľúčových rozhodnutiach, ktoré determinujú jej budúcnosť. Práve preto je dnes na križovatke a bude veľmi dôležité, aby našla vnútornú silu a zvrátila nebezpečné rozhodnutia z roku 2015, ak chce prežiť ako kontinent sociálneho zmieru, demokratických práv a mierovej politiky.
V roku 2015 Európska únia – respektíve hlavné európske mocnosti – nezvládla štyri významné historické rozhodnutia, čím vystavila celý európsky projekt bezprecedentnej kríze.
Nemecko v migračnej kríze zlyhalo
Najväčším nezmyslom bolo rozhodnutie o povinných kvótach, ktorým EÚ reagovala na svoje absolútne zlyhanie pri utečeneckej kríze, kedy do Európy Nemecko nezodpovedne zavolalo milióny ľudí a až potom nemeckej kancelárke napadlo, že to Európa nemôže zvládnuť. Európu tak vystavila obrovskej bezpečnostnej hrozbe, keďže tí ľudia sem prišli bez hraničných kontrol. Navyše, hrozí nárast fašizmu a krajnej pravice. V ohrození je Schengen, v ohrození je dôvera v líderské schopnosti Nemecka, v ohrození je kohézia európskej spoločnosti.
Európske elity zlyhali prakticky vo všetkom, čo sa týka migračnej krízy. Po prvé, boli to západné veľmoci, ktoré túto krízu spustili svojimi imperiálnymi vojnami v Iraku či Líbyi, nehovoriac o tom, že pomohli destabilizovať Sýriu. Ak do toho prirátame stáročia vykorisťovania Afriky, ktorú v ére globalizácie ľudsky likvidujú nadnárodné korporácie zo Západu, tak je jasné, kde sú príčiny migračnej krízy.
Európe chýba zdravý rozum
Druhým zlyhaním bola humanistická póza, do ktorej sa dostali západné elity pod tlakom liberálnych kaviarní. Každému normálnemu človeku je ľúto utečencov, ale každý normálny politik musí zvažovať následky svojich činov, a teda nemôže dokorán otvoriť hranice a musí vedieť, že Európa nemá kapacitu na to, aby prijala všetkých ľudí, čo trpia vo svete, lebo ich sú miliardy. Slovensko ponúklo pomocnú ruku kresťanom z území, kde vyvádza Islamský štát, pretože sú najohrozenejšou skupinou v tejto oblasti. Iní si utilitárne vyberali z utečencov ekonomicky vhodne profesie. Týchto pokrytcov západná tlač vynášala do nebies a z nás robila islamofóbov.
Vrcholom bolo rozhodnutie o povinných kvótach, ktorým EÚ prevalcovala malé štáty zo Strednej Európy. Pritom všetci vedia, že nemôžete prevážať ľudí proti ich vôli zo štátu do štátu, internovať ich tam a násilím zadržiavať. To je ten humanizmus, že človeka, ktorý vidí svoju budúcnosť v bohatom, multikulturálnom Nemecku, pošlete do Estónska či do Rumunska ako niekam do vyhnanstva? To sú číre byrokratické fantazmagórie. My na Slovensku chceme byť solidárni a chceme pomáhať, ale v prvom rade musíme chrániť našich ľudí. Voláme po realistickom prístupe a po riešení príčin. Žiaľ, Európa je dnes preideologizovaná a chýba jej zdravý rozum.
Znásilnenie Grécka ukázalo, čo je EÚ zač
Druhým fatálnym rozhodnutím bolo znásilnenie Grécka v lete 2015. Ľavicová Syriza s mandátom gréckych ľudí žiadala priestor na to, aby mohla ekonomika rásť a aby reformy boli sociálne únosné. EÚ arogantne pretlačila neoliberálne podmienky, čím nielenže ponížila Grécko, ale aj ukázala, že je to čisto elitárska, bankárska, neoliberálna partia, ktorá nemá so sociálnym cítením nič spoločné.
Všetky tromfy mala v rukách EÚ, takže Syriza jednoducho musela prehrať. Ale ja nebudem nikdy kopať do obete znásilnenia, keď viem, že ten, kto sa na Grécku odbavil, bola Európska únia. Áno, Syriza s EÚ dosiahla dohodu, v ktorej musela v mnohých veciach ustúpiť. Mrzí ma to, ale usvedčuje to EÚ, nie Syrizu. Grécki ľavičiari bojovali ako levy. Majú moju úctu. A budú s neoliberálmi bojovať ďalej, týmto nič nekončí, o tom som presvedčený.
Grécka trauma alebo prečo sa ľavičiari otáčajú EÚ chrbtom?
Kauza Grécko však ostáva traumatickým zážitkom pre mnohých úprimných európskych ľavičiarov. Aj mne otvorila oči a hoci som už dlhší čas krútil hlavou nad tým, akú škodlivú politiku robí EÚ, môj vnútorný zlom nastal v lete, kedy EÚ znásilnila Grécko a de facto označila za extrém ten najobyčajnejší keynesianizmus, který obhajoval Varufakis, Tsipras a ďalší grécki ľavičiari.
Toto bol z hľadiska ľavice ten najtragickejší akt od Európskej únie, ktorá kedysi vzbudzovala nádeje aj u mnohých ľavičiarov, lebo mala byť príbehom európskeho zjednotenia, postavenom na sociálnej spravodlivosti, demokracii a mieri. Dnes je nad slnko jasnejšie, že EÚ nie je ani o európskej jednote, ani o sociálnej spravodlivosti, ani o demokracii, ani o mieri. EÚ rovná sa neoliberalizmus. Tvrdý a surový neoliberalizmus, ktorý zmangľoval Grékov a bude mangľovať ďalej.
Nenávisť voči Rusom hraničí s rasizmom
Tretím tragickým rozhodnutím bolo predĺženie sankcií voči Rusku a šírenie hlúpej a nenávistnej rusofobie. Toleruje sa tu oligarchický skorumpovaný ukrajinský režim, kde po krajine behajú ozbrojení fašisti, ale niekto má stále potrebu za všetko viniť Rusko. Je to pochabé, najmä ak uvážime, že Rusko životne potrebujeme v boji proti teroristom z Islamského štátu.
Chvíľku to vyzeralo, najmä po teroristických útokoch v Paríži, že Západ dostane rozum a spojí sa s Ruskom proti Islamskému štátu, tak ako sa kedysi spojili západné mocnosti so Sovietskym zväzom v boji proti fašizmu, pretože Daeš je fašizmus, islamský fašizmus a je obrovskou hrozbou. Ale ukázalo, že nič také sa nestane. Pre západných politikov je očividne ich nenávisť voči Rusku silnejšia než obavy z islamofašizmu, a to je desivé zistenie.
Bez Ruska Daeš neporazíme
Ak je totiž pre niekoho Rusko väčšou hrozbou ako sfanatizovaný moslim z Islamského štátu, ktorý odrezáva hlavy, šíri teror, kameňuje ženy, ničí tisícročné kultúrne pamiatky a chce vraždiť všetkých, kto nemajú tú istú vieru ako on, potom je pre mňa tou najohyzdnejšou podobou rasistu voči Rusom, akú som mal možnosť vo svojom živote spoznať. Prestáva ma baviť, keď sa tvárime, že rusofóbia nie je fašizmus. Áno, je. Čoraz agresívnejší a čoraz nebezpečnejší.
Ukázalo sa to aj po tom, ako Turecko zostrelilo ruskú stíhačku, čo bola vec, ktorú mal každý slušný človek bez zaváhania odsúdiť. Namiesto toho NATO vyjadrilo solidaritu Turecku. Štátu, ktorý nezmyselne prelial krv a riskoval jadrovú vojnu. Len to potvrdzuje, že pre Západ je nenávisť voči Rusku silnejšia než čokoľvek iné, a to ma hrozne mrzí, pretože bez Ruska vojnu s islamofašistami vyhrať nemôžeme. Skrátka, zo stany európskych elít ide o ďalšie fatálne zlyhanie.
TTIP môže ohroziť európsky sociálny model
Štvrté rozhodnutie EÚ, ktoré patrí k tým historickým a mimoriadne škodlivým, je postoj EÚ k Transatlantickému partnerstvu s USA, ktoré je známe pod skratkou TTIP. O tejto dohode o voľnom obchode sa vyjednáva nedemokraticky, netransparentne a arogantne. Ani odbory, ani občianska spoločnosť, ani národní poslanci nemajú možnosť sa do rokovaní zapojiť – zato veľký biznis, korporácie a banky sedia za stolom. Je teda jasné, o koho záujmy v TTIP ide.
Radikálna liberalizácia, aká sa pretláča cez TTIP, môže ohroziť európsky sociálny a zelený model, ochranu našich potravín pred GMO z USA, ako aj našich malých a stredných výrobcov. Hrozí nám invázia nadnárodných koncernov typu Monsanto z USA, ktoré v Európe nenechajú kameň na kameni. Európska únia nechce chrániť Európu pred amerikanizáciou a šialeným neoliberalizmom z USA.
Treba sa postaviť proti takejto globalizácii!
TTIP je súčasťou širšieho procesu, ktorému sa hovorí globalizácia svetového obchodu. Tá je už štyridsať rokov riadená doktrínou neoliberalizmu, podľa ktorej voľný trh stojí nad všetkými inými ľudskými cieľmi a hodnotami. V neoliberálnej globalizácii nie je miesto pre sociálne práva a v pochybnej pozícii sa ocitajú aj politické práva. Ak totiž ľudia nemajú reálnu šancu ovplyvňovať verejné rozhodnutia, pretože tie sa už neprijímajú na úrovni národného štátu, ktorého predstaviteľov si volia, ale na globálnej či nadnárodnej úrovni, na ktorú nemajú žiaden dosah (hovoríme o takých o takých telesách, ako sú centrálne banky, nadnárodné korporácie, ratingové agentúry, medzinárodné fondy, korporátne banky atď.), potom sú ich politické práva iba deklaratórne. Predpoklad, že demokratický proces sa posunie z národnej na globálnu úroveň, kam sa už dávnejšie presunul ekonomický proces, je zatiaľ skôr utopickou požiadavkou.
Kľúčovou otázkou je, či je projekt záchrany ľudskej dôstojnosti v rámci globalizácie možný: jedna stratégia záchrany hovorí o deglobalizácii a návrate k národným sociálnym štátom, regulovaným ekonomikám, kontrole kapitálu a odpojenia sa od globálnych trhov. Druhá stratégia naopak hovorí o alterglobalizácii, a teda o vytvorení nových globálnych autorít, ktoré by boli schopné plniť tie sociálne a regulačné funkcie, ktoré kedysi plnil štát na národnej úrovni. Bez ohľadu na to, ktorá stratégia – antiglobalistická alebo alterglobalistická – sa ukáže ako zmysluplnejšia, globalizácia v jej dnešnej neoliberálnej podobe sa ukazuje ako nezlučiteľná s projektom sociálnej spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti. Úlohou ľavice je hľadať a presadzovať spravodlivejšie alternatívy. EÚ však tento ľavicový projekt čoraz viditeľnejšie opúšťa.
Slovenské predsedníctvo nebude nuda
Všetky tieto rozhodnutia, či už sa bavíme o migračnej kríze, Grécku, Rusku či TTIP, v roku 2015 kulminovali do situácie, že EÚ je v obrovských problémoch. Ľudia sú unavení z arogancie, elitárstva, neoliberalizmu a rusofóbie. Je dosť možné, že v roku 2016 to celé vybuchne. A nie je vylúčené, že to nadíde práve v druhom polroku, počas nášho predsedníctva.
Ak do toho primiešame britské referendum (a možné domino efekty po vystúpení Británie z EÚ), španielsky povolebný pat, bezpečnostné hrozby v Nemecku, rastúcu euroskepsu v Poľsku či Maďarsku, zatváranie hraníc v Škandinávii, protiteroristický boj vo Francúzsku, labilnú situáciu v Grécku, nevypočítateľnú Ukrajinu či čoraz nebezpečnejšie Turecko – skrátka, keď do tejto výbušnej zmesi primiešame ďalšie vážne otázky, súvisiace s európskou budúcnosťou, istotou máme iba jednu: bude rušno, sakramentsky rušno.
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil poslanec NR SR a predseda Výboru pre európske záležitosti, Ľuboš Blaha.
