Ján Oravec: Sociálne a plnou parou do jadra EÚ

Už od veľkého rozširovania EÚ v roku 2004 neustále zo starých členských krajín EÚ počúvame obavy z tzv. sociálneho dampingu. To, čo vyzerá ako boj proti ohrozeniu sociálnych štandardov v západnej Európe, je v skutočnosti len rafinovaným nástrojom na potieranie konkurencie zo strany nových členských krajín.

Najprv smerovala hlavná kritika na rozdiely v daňových sadzbách. Keď firmy presúvali svoju výrobu do strednej a východnej Európy a odôvodňovali to priaznivejšími podmienkami pre podnikanie, francúzski či nemeckí politici kričali: to je sociálny damping. V súčasnosti sa pozornosť z daní presunula na mzdy a mzdové podmienky. A opäť sa ozýva ten istý krik: to je sociálny damping! Ak niekto u nás chce podnikať, počúvame dennodenne, musí platiť svojich zamestnancov rovnako ako my!

Je jasné, prečo tieto hlasy zaznievajú. Západoeurópske odbory tlačia na politikov, aby ich ochránili pred lacnejšími zamestnancami od nás. Tamojšie firmy robia to isté, aby potlačili konkurenciu našich firiem na ich domácom trhu.

Neexistuje však jediný dôvod, prečo by sme na rétoriku o potieraní tzv. sociálneho dampingu mali naletieť aj my.  Ak totiž tak urobíme, znamená to, že aj s navijakom sme zožrali ich pohľad na vec. Ten je však založený čiste na ich záujme, ktorý nie je totožný s naším. Na nedávnych majstrovstvách Európy vo futbale do 21 rokov sme sa o tom mohli presvedčiť na vlastné oči. Ak stav 1:0 vyhovuje Nemcom aj Talianom, bude 1:0 napriek tomu, že to nevyhovuje nám. Kľúčovú úlohu zohrávajú konkrétne záujmy nielen v športe, ale aj v ekonomike či v sociálnej oblasti.

Snaha o tesnejšiu integráciu ekonomík a sociálnych systémov v EÚ – a obzvlášť v eurozóne – vychádza z nesprávnej predstavy, že najlepšie bude, keď budeme mať všetko jednotné, rovnaké. V eurozóne sa ukázalo, že jedna mena, jeden kurz a jeden úrok vyhovovali napríklad nemeckej ekonomike, ale mali devastujúce účinky pre grécku ekonomiku.

Podobne, v sociálnej  oblasti je neopodstatnená, dokonca nebezpečná a škodlivá, téza: “rovnaká mzda za rovnakú prácu na rovnakom mieste”. Nevidím jediný dôvod, prečo by to tak malo byť. Naháňanie jadra EÚ by tým dôvodom nemalo byť. A nevidím ani dôvod, aby to riešili politici. K zvyšovaniu sociálnych štandardov môžu politici priamo prispieť jedine tak, že odídu z politiky a  stanú sa členmi správnych a dozorných rád firiem, ktoré budú túto ich predstavu realizovať.

Výkonnosť slovenskej ekonomiky v porovnaní s priemerom EÚ je trojštvrtinová, v porovnaní s priemerom eurozóny ešte nižšia. Bolo by preto ekonomickou samovraždou súhlasiť so zbližovaním sociálnych štandardov ešte predtým než sa ekonomicky vyrovnáme či podstatne priblížime najvyspelejším krajinám.

Z tohto pohľadu v inštitucionálnej štruktúre vlády u nás chýba Rada vlády pre konkurencieschopnosť, ktorá by všetky návrhy inštitúcií EÚ či našej vlády, vrátane prípadného zbližovania sociálnych systémov, posudzovala prísne z pohľadu ich dopadov na konkurencieschopnosť slovenských podnikov.

Inak nám hrozí, že náš  sociálny systém síce budeme mať jedného dňa na 100 percent integrovaný s najvyspelejšími krajinami, ale zároveň budeme mať prázdne výrobné haly a priemyselné parky, lebo tým zo Slovenska vyženieme všetky firmy.

Existuje jedno múdre slovenské príslovie: trikrát meraj a raz strihaj. V tomto prípade by sme sa ho mali obzvlášť úporne držať.

Komentár pripravil Ján Oravec, Nadácia F.A. Hayeka.